NA MINÚTKU S FERDÍKOM...

Kresťanská rodina

Lebo u Teba je prameň života a v Tvojom  svetle svetlo vidíme.
                              Žalm 36,10

Keď chceme byť skutočne kresťanskou rodinou, mali by sme sa čas od času zamyslieť, či je náš spôsob života v súlade s našou vierou. Snažme sa sústrediť pozornosť na to, čo je podstatné, aby sme krásne slovo “kresťanská” nezarazili množstvom predsudkov či nálepiek, ktoré vzďaľujú a rozdeľujú tam, kde by mala vládnuť sloboda a spoločenstvo.

Naša kresťanská identita nespočíva na našich názoroch či spôsobe života, ale na Bohu, ktorý nám dáva sám seba. Kresťanov z nás robí Boh. Je pre nás prameňom živej vody, prameňom Božej lásky, z ktorého môžeme bez prestania čerpať.

Sme však ľudia, a preto často podliehame rôznym pokušeniam. Napríklad si myslíme, že dobrou kresťanskou rodinou budeme len vtedy, keď budeme dokonalou rodinou! Z pýchy a a hlavne z nedostatočnej dôvery v Božie milosrdenstvo sa potom staráme hlavne o to, aby sme dobre pôsobili navonok a aby sme zodpovedali tomu, čo si pod “správnou kresťanskou rodinou” predstavujeme. Všetko, čo našej predstave nezodpovedá, odsúvame bokom.

Kresťanská rodina je na ceste k Bohu. Nezáleží tak veľmi na tom, odkiaľ sme vyšli, záleží na tom, že ideme a dôjdeme k cieľu.  To znamená vždy znova a znova vykročiť, vydať sa na cestu, po žiadnom páde nezostať ležať na zemi, vrátiť sa keď z cesty zídeme, dokázať uznať svoje chyby, odpustiť a veriť. K cieľu dôjdeme len vtedy, keď s neochvejnou dôverou vložíme svoje ruky do ruky Pána Ješiša. Kresťanské rodiny sú povolané na to, aby všetku svoju dôveru vkladali v Boha: to však neznamená čakať so založenými rukami, že Boh všetku prácu urobí za nás! Žiť ako kresťan znamená modliť sa, ale taktiež pôsobiť uprostred dnešného sveta, vyhrnúť si rukávy a pracovať. A robiť všetky obyčajné veci s mimoriadnou láskou. Kresťania neprežívajú niečo iné ako druhí ľudia, len to prežívajú inak, pretože sú vo všetkom spojení s Otcom.

“Všetky Vaše rady a odporúčania ma veľmi zaujímají”, napísala mi jedna čitateľka, “žiaľ, nič z toho nie je pre mňa.” Moja rodina sa správnej kresťanskej rodine, ktorá presvitá z Vašich slov, skoro vôbec nepodobá. Keď to čítam, strácam odvahu…” Čo odpovedať tejto matke a všetkým ostatným, ktorí sa cítia veľmi vzdialení od ideálu “správném kresťanskej rodiny” a ktorým sa zdá, že svoje deti nedokážu kresťansky vychovať?

Žiadna “správna kresťanská rodina” neexistuje, pretože neexistuje žiadna vzorová rodina, ktorej by sme sa všetci mali podobať. A rovnako, ako neexistujú dvaja úplne rovnakí jedinci, neexistujú ani dve úplne rovnaké rodiny. Každý človek je povolaný žiť Božiu lásku celkom jedinečným zpôsobom. Musíme si uvedomiť, že všetky rady a odporúčania sú v podstate všeobecné - určené každému a všetkým súčasne, no aplikovať ich možno len na konkrétne, jednotlivé prípady. Pre Boha neexistuje žiadna rodina “všeobecne”, pre Neho tu sú len jednotlivé, nenahraditeľné osoby, ktoré má nadovšetko rád.

Znova opakujem, žiadna dokonalá rodina neexistuje. Nie sú tu na jednej strane rodiny dobré, a na druhej zlé. Sú tu len rodiny tvorené hriešnymi ľuďmi , rodiny, ktoré neustále potrebujú spásu, uzdravenie a odpustenie.

Všetky rodiny sú povolané k svätosti. Inými slovami: Všetky sú povolané na to, aby sa im od Boha dostalo posvätenie, na to, aby boli miestom, kde sa každý môže stať svätým. Toto povolanie sa nás týka práve teraz: Boh nechce moju rodinu posvätiť zajtra, či pozajtra, ale dnes. Nehovorí mi: “Najprv si daj svoj život do poriadku, zmier sa s manželom, obráť sa, a potom ma budeš môcť milovať”. Naopak, hovorí: “Najskôr sa odovzdaj  mojej láske, odváž sa veriť v moje nekonečné milosrdenstvo. Uznaj, že si hriešnik, aby si sa mohol uzdraviť a byť spasený, a ja ti dám odvahu a silu dať život do poriadku.” Nie zajtra, ale dnes volá Boh rodičov, aby vo svojich deťoch pestovali vieru. Nikto nie je nehodný tejto úlohy, pretože nikto jej v skutečnosti nie je hodný. Neexistujú žiadni dobrí rodičia, ktorí by si zaslúžili kresťansky vychovávať svoje deti: pre všetkých rodičov je to poslanie, ktoré im daroval Boh. Nijaký otec ani matka si dôveru, ktorú im Boh preukazuje tým, že im zveruje to, čo je pre neho najdrahšie - jedno alebo aj viac zo svojich detí -, nijako nezaslúžili. Je to dar, dar z nezištnej lásky.

To, samozrejme, neznamená, že medzi kresťanskou výchovou deti a životnou voľbou rodičov nie je žiadna súvislosť. Rodičia, ktorí úprimne chcú vychovávať svoje deti kresťanským spôsobom, raz nevyhnutne zatúžia dať svoj život do poriadku. Príklad rodičov je jedným z najmocnejších prostriedkov, ako deťom pomôcť rásť v Božej láske. Nie príklad dokonalých manželov, ale manželov, ktorí si navzájom odpúšťajú, a rodičov, ktorí sa najprv sami snažia žiť to, čo učia svoje deti. Nech už sme na svojej ceste k Bohu kdekoľvek, máme svojim deťom ísť príkladom ako hriešnici, ktorí po páde s Božou pomocou vždy znova vstanú, nestrácajú odvahu a v nádeji kráčajú ďalej.

Keby naše poslanie byť kresťanskými rodičmi spočívalo na našich zásluhách, mali by sme veľa dôvodov si zúfať. No zveril nám ho Boh - lebo si za rodičov našich detí vyvolil práve nás - a nikoho onoho. Vie, že sme hriešnici, a napriek tomu nás volá k svätosti.

Prečo sa otcovia tak často držia bokom a svojim manželkám prenechávajú náboženskú výchovu svojich detí? Príčin je veľa. Mnohých otcov od rodín vzďaľuje ich náročné zamestnanie. Málo sú doma, a preto trávia so svojimi deťmi málo času, často prichádzajú domov, keď sú už nejmenšie deti v posteli - a to už je neskoro na spoločnú modlitbu! Hlbší dôvod tohoto stavu môže byť aj ten, že mnoho otcov o svojich otcovských schopnostiach dokonca pochybuje, často to počúvam: “Manželka to vie oveľa lepšie ako ja…”  Ja sa cítim taký nemotorný a neohrabaný…”

Dieťa však potrebuje oboch rodičov. Otec a matka sa predsa vzájomne dopĺňajú. Vôbec nie je dôležité, že “manželka to robí lepšie ako vy”  /aj keď to nie je vôbec isté/, vašu rolu nikdy nemôže nahradiť. Pre vaše dieťa bude oveľa lepšie, keď sa do kresťanskej výchovy, akokoľvek neohrabane, zapojíte aj vy, ako keď ju celkom prenecháte svojej manželke, nech je akokoľvek schopná a zbožná. Plňte svoje materské či otcovské poslanie ako najlepšie viete, neznepokojujte sa svojimi obmedzeniami a nedostatkami. Ježiš rozmnožil päť chlebov a dve ryby a nasýtil nimi zástupy. Rovnako rozmnoží aj naše nedokonalé  snaženie a úsilie.

Otcovi musí však matka poskytnúť priestor. “Sťažovala som sa, že sa môj manžel o náboženskú výchovu našich detí vôbec nestará”, rozpráva Helena. “No, v hĺbke duše som bola presvedčená, že to ani nevie.” Iba čas od času sa nechal prehovoriť, aby bol prítomný na našej večernej modlitbe, ktorú som však viedla celkom sama. Potom som sa nečakane ocitla v nemocnici a veci mali voľný priebeh. Od detí som sa dozvedela, že počas neprítomností sa manžel s nimi každý večer modlí, a dokonca im rozpráva biblické príbehy. Pochopila som, že som mu doteraz neumožňovala zaujať miesto, ktoré mu prináleží. Nevedomky som mu nedala možnosť zapojiť sa do kresťanskej výchovy, každú jeho snahu som marila.” Poznám veľa podobných prípadov. A preto by sme nemali dlho čakan s otázkami: Dovolím manželovi plniť jeho úlohu kresťanského vychovávateľa? V čom by som mala trochu ustúpiť do pozadia a uvoľniť miesto, ktoré mu prináleží…” Na druhej strane je dôležité, aby si aj otcovia položili otázky: Nevyvliekam sa tak trochu zo svojej zodpovednosti za kresťanskú výchovu našich detí? Ako sa jej môžem zúčastniť…?

Zdroj: BTM 3-2014