Perly Ducha 5.
Rob všetko poriadne...
Svet potrebuje ľudí,
ktorí sa nedajú kúpiť,
ktorí dodržia svoje slovo,
pre ktorých má charakter väčšiu cenu než bohatstvo,
ktorí majú svoj názor a svoje zásady,
ktorí neváhajú urobiť nejaké zmeny,
ktorí ani v dave ľudí nestratia svoju individualitu,
ktorí budú v maličkostiach rovnako čestní ako vo veľkých veciach,
ktorí nerobia kompromisy so zlom,
ktorých ambície nie sú obmedzené ich sebeckými túžbami,
ktorí nepovedia, že „to“ budú robiť, pretože to tak robia všetci,
ktorí sú verní svojim priateľom, či o nich idú dobré, alebo zlé správy a bez ohľadu na to, ako sa im darí,
ktorí neveria, že prefíkanosť, lesť a krutosť sú tie najlepšie vlastnosti na dosiahnutie úspechu,
ktorí sa nehanbia a neboja stáť za pravdou, aj keď je nepopulárna,
ktorí dokážu povedať „nie“, aj keď zvyšok sveta hovorí „áno“.
Super test
Sedem metód, ako zistiť všetko, čo potrebuješ vedieť o človeku, ktorého chceš mať za priateľa, s ktorým chceš chodiť alebo by sa mal stať tvojím životným partnerom:
1. Pozoruj ho, ako sa správa za volantom v čase dopravnej špičky a zápchy.
2. Zahraj sa s ním nejakú hru, kde jeden musí vyhrať a druhý prehrať.
3. Počúvaj, čo hovorí o svojej matke, keď nevie, že ho počuješ.
4. Pozoruj ho, ako sa správa k tým, ktorí sú mu nejakým spôsobom podriadení (mladší spolužiaci, čašník, upratovačka v zamestnaní atď.)
5. Všimni si, na čo je ochotný minúť svoje peniaze.
6. Pozoruj, akých má priateľov.
7. Keď sa ani tak nevieš rozhodnúť, pozri sa na jeho topánky. Zvyčajne to býva tak, že kto si udržuje v poriadku svoje topánky, pravdepodobne má poriadok aj vo svojom živote.
William Cowper bol kresťan, no prežíval hlbokú krízu. V jednu hmlistú noc si zavolal kočiar a poprosil kočiša, aby ho zaviezol na most cez rieku Temžu (v Londýne). Depresia ho premohla do tej miery, že sa rozhodol spáchať samovraždu. Po dvoch hodinách blúdenia v hmle sa mu kočiš nesmelo priznal, že zablúdil.
Cowper nahnevaný tým, koľko času stratil, vystúpil z koča. Chcel prísť na most peši, a tak sa vybral, ako predpokladal, správnym smerom. Keď však chvíľu šiel, ocitol sa pred dverami vlastného domu! Vtedy si uvedomil, že ho zachránila Božia ruka.
Pochopil, že spôsob, ako sa dajú ťažkosti a problémy vyriešiť, je prísť k Bohu, nie skočiť do rieky. Všetko, čo ho trápilo, vyrozprával svojmu novému Priateľovi – Ježišovi, a jeho srdce našlo stratený pokoj.
Nevyznám sa dobre v umení, ale keď si prezerám maľby a obrazy, niektoré majú pre mňa naozaj celkom jasné a mocné posolstvo. Pred nejakým časom som videl obraz starého vyhoreného domu. Všetko, čo zostalo po požiari, bol komín… a množstvo ruín, ktoré boli teraz jediným majetkom vlastníkov tohto domu. Pred zničeným domom stál muž, pravdepodobne starý otec, oblečený len v spodnej bielizni, s malým chlapcom, ktorý v ruke stískal zaplátané nohavice.
Z obrazu bolo jasné, že chlapček plače. Pod obrazom boli napísané slová, ktoré podľa umelca hovorí starý muž chlapcovi: „Neplač, chlapče, Boh nie je mŕtvy!“ Tieto slová vyjadrovali hlbokú vieru a životnú filozofiu starca.
Tento stále živý obraz zhorenej chatrče, starého muža a plačúceho chlapca so slovami „Boh nie je mŕtvy!“ sa mi v mysli vybavuje často. Nepripomína mi ťažké chvíle a zúfalstvo, s ktorým sa v živote neraz stretávame, ale vždy znovu vo mne prebúdza nádej! Uprostred všetkých problémov a neúspechov si musím opäť a opäť pripomínať, že všetko nie je stratené, pretože Boh je živý a celý svet má pod kontrolou.
Ospravedlnenie
V sprchách svojho „London clubu“ sa anglický vydavateľ a politik William Beverbrook stretol s Edwardom Heathom, vtedy mladým členom parlamentu, o ktorom Beverbrook pred niekoľkými dňami napísal a uverejnil urážlivý článok.
„Milý mladý muž,“ povedal vydavateľ v rozpakoch z nečakaného stretnutia, „rozmýšľal som o tom, čo som o vás napísal a dospel som k záveru, že som sa mýlil. Preto sa vám chcem teraz ospravedlniť a poprosiť vás o odpustenie.“
„To je od vás veľmi pekné,“ povedal Edward, „ale nabudúce by som bol rád, keby ste ma radšej urazili v sprchách a ospravedlnili sa mi vo vašich novinách.“
Keď niekomu krivdíme v súkromí, mali by sme sa mu medzi štyrmi očami aj ospravedlniť. Ak ale niekoho urazíme verejne, namieste je aj verejné ospravedlnenie. Niekedy je to naozaj nie ľahké urobiť. Slová ako odpusť, prepáč, mrzí ma to… sa vyslovujú akosi ťažko. Keď ich však vyriekneme, zdá sa, akoby nám padol kameň zo srdca.
