PREČO mám toľko problémov?
Päť ráz mi dali Židia naložiť tridsaťdeväť rán korbáčom na holý chrbát, trikrát ma zbili palicami, raz dokonca kameňovali. Trikrát som zažil stroskotanie lode a z toho raz som noc a deň strávil vo vlnách mora. Často som bol na cestách – ohrozovaný rozvodnenými riekami, lupičmi, vlastnými súkmeňovcami i pohanmi. Smrť mi hrozila v rozbesnených davoch i na ľudoprázdnych púšťach, na rozbúrenom mori, ba aj medzi falošnými bratmi. Viem, čo sú to bezsenné noci a smrteľná únava, mučivý hlad a smäd, čo je to na kosť premrznúť a nemať sa kde zohriať. A navyše stále starosti o kresťanské zbory. Odmietol som azda niekedy pomôcť niekomu, koho ťažilo svedomie? Netrápil som sa vari, keď niekto zakolísal vo viere? Ak už sa teda mám chváliť, budem sa chváliť svojou slabosťou.
2 Kor 11,24-30
Nepros Boha, aby ti dal ľahšie bremeno; popros ho, aby posilnil tvoje ramená, aby si uniesol ťažšie bremeno.
Bob Jones
Prečo?
„Prečo mám toľko problémov? Prečo je moje bremeno také ťažké?“ Buchla som dverami do spálne a hodila sa na posteľ. Zavrela som na chvíľu oči, zakryla si uši a snažila sa na chvíľu vypnúť.
„Ach, Bože,“ plakala som, „tak rada by som zaspala, zaspala navždy a nikdy už nevstala! Už mám všetkého dosť. Ty predsa vidíš, aké to mám ťažké; aké strašné bremeno musím vliecť na svojom chrbte. Jednoducho, už ďalej nevládzem.“
„Nepovedal som ti, že všetky svoje problémy máš hodiť na moje plecia, pretože ja sa o teba postarám? Moje bremeno je predsa ľahké.“
„Viem, že si to povedal. Ale prečo je moje bremeno také ťažké?“
„Dieťa moje, každý človek na tomto svete musí niesť svoje bremeno. Chcela by si vyskúšať iné bremeno?“
„A môžem?“
Ukázal na niekoľko bremien, ktoré ležali pri jeho nohách. „Môžeš skúsiť hociktoré z týchto.“
Všetky sa zdali byť rovnako veľké. Ale každé malo štítok s menom.
„Tam je Jarkino,“ povedala som. Jarka bola vydatá za bohatého podnikateľa. Mohla si dovoliť takmer všetko. Svoje tri dcéry obliekala podľa najnovšej módy. Niekedy ma vzala na ich BMW do zboru, keď bolo naše auto pokazené.
„Môžem vyskúšať jej bremeno?“ Aké je asi ťažké? rozmýšľala som.
Ježiš mi vzal z pliec moje bremeno a naložil mi Jarkino. Pod jeho ťarchou som klesla na kolená.
„Ach, len toto nie!“ skríkla som. „Čo je tam také ťažké?“
„Pozri sa dnu.“
Otvorila som a nakukla dovnútra. Uvidela som tam svokru a počula som, ako hovorí: „Jarka, ty nikdy nebudeš dobrou manželkou pre môjho syna. Nikdy sa s tebou nemal oženiť. Si hroznou matkou mojich vnúčat…“
Potom sa tam objavila Danka, Jarkina najmladšia dcéra. Hlavu mala obviazanú kvôli nespočetným poraneniam, ktoré utrpela pri epileptickom záchvate. Treťou postavou bol Jarkin brat. Bral drogy a bol odsúdený za smrť jedného policajta.
„Už chápem, prečo je jej bremeno také ťažké, Pane. Ale ako to, že ona ho tak statočne nesie a ešte pomáha aj iným? Tomu nerozumiem…“
„Chceš vyskúšať ešte nejaké iné bremeno?“ spýtal sa ma Pán Ježiš.
Skúsila som viaceré. Katkino bolo ťažké, pretože vychováva štyroch malých chlapcov bez otca. Aj Vierkino bolo ťažké, pretože v detstve bola sexuálne zneužívaná a v manželstve ju zasa citovo vydieral manžel. Keď som vyskúšala Oľgino, nedokázala som ho ani zdvihnúť. Vedela som, že by som tam našla artritídu, starobu, prácu na plný úväzok a milovaného manžela v nemocnici.
„Všetky sú také ťažké, Pane,“ povedala som. „Vezmem si naspäť to moje.“
Keď som teraz zdvihla dôverne známe bremeno, zdalo sa mi ľahšie ako ostatné.
„Pozrime sa dnu,“ navrhol.
„To nie je dobrý nápad.“
„Prečo?“
„Je tam veľa haraburdia.“ „Dovoľ mi pozrieť sa tam.“
Tón jeho hlasu ma prinútil otvoriť. Vybral z neho kameň.
„Povedz mi niečo o tom.“
„Pane, veď vieš. To sú peniaze. Viem, že netrpíme núdzu ako ľudia v niektorých krajinách, ani ako bezdomovci. Ale nemáme nijaké poistenie. Keď deti ochorejú, nie vždy si môžeme dovoliť ísť s nimi k lekárovi. Nikdy neboli pri zubárovi. A už ma prestáva baviť stále im obliekať obnosené šatstvo.“
„Dieťa moje, postarám sa o všetky tvoje potreby… aj o potreby tvojich detí. Dal som im zdravie. Naučím ich, že drahé oblečenie neurobí človeka v mojich očiach ani vzácnejším, ani drahším.“ Potom sa pozrel na postavu malého chlapca a spýtal sa: „A čo toto?“
„Andrej…“ Zvesila som hlavu, preto že som sa hanbila za to, že môj syn je mi bremenom. „Ale, Pane, je taký hyperaktívny. Nie je taký pokojný ako druhí dvaja. Som z neho veľmi unavená. Vždy niečo vyparatí. Niekto si môže myslieť, že ho týram. Stále naň kričím. Bojím sa, že jedného dňa mu naozaj ublížim…“
„Moje dieťa,“ povedal, „ak mi dôveruješ, dám ti novú silu. Ak mi dovolíš, aby som ťa naplnil svojím Duchom, dám ti potrebnú trpezlivosť.“
Potom vzal z môjho bremena ešte malé okruhliaky.
„Áno, Pane,“ povedala som s povzdychom. „Sú malé, ale dôležité. Nenávidím svoje vlasy. Sú také riedke, že si ich nedokážem nijako upraviť. Nemôžem si obliecť nič pekné. Som tučná a nedokážem schudnúť. Všetky šaty, ktoré mám, sú strašné. Nenávidím to, ako vyzerám!“
„Moje dieťa, ľudia hľadia na tvoj zovňajšok, ale ja sa pozerám na tvoje srdce. Spolu so mnou sa ti určite podarí schudnúť. Tvoja krása by však nemala prameniť z toho, ako vyzeráš navonok, ale z tvojho vnútra. Krása jemného a tichého ducha má v mojich očiach veľkú cenu.“
Moje bremeno sa mi zrazu zdalo ľahšie ako predtým.
„Hádam si s tým už poradím,“ povedala som.
„Ešte tam niečo je,“ povedal. „Podaj mi ten posledný kamienok.“
„Ach, to mi nemusíš brať. S tým si poradím.“
„Len mi ho podaj.“ Tón jeho hlasu ma opäť prinútil. Vystrel ruku. Po prvýkrát som si všimla strašnú ranu.
„Ale, Pane, tento kamienok je taký odporný, taký hnusný, taký… Pane, čo sa ti stalo na rukách? Sú také zjazvené!“
Už som nemyslela na svoje bremeno. Prvýkrát v živote som zatúžila pozrieť sa mu do tváre. Aj na čele mal drobné jazvy, akoby ho niekto dopichal tŕňmi.
„Pane, čo sa ti to stalo?“ zašepkala som.
Jeho milujúce oči prenikli až do môjho srdca.
„Moje dieťa, veď ty to vieš. Podaj mi ten kamienok. Patrí mne. Kúpil som si ho.“
„Ako?“
„Svojou krvou.“
„Ale prečo, Pane?“
„Pretože ťa milujem večnou láskou. Daj mi ho.“
Položila som špinavý kamienok do jeho poranených dlaní. Bola v ňom všetka špina a zloba môjho života – moja pýcha, moje sebectvo, depresie, ktoré ma neprestajne mučili.
„A teraz sa vráť späť. Budem vždy pri tebe. Keď ťa bude niečo trápiť, zavolaj na mňa a ja ti pomôžem. Ukážem ti to, čo si teraz ani nedokážeš predstaviť.“
„Dobre, Pane, zavolám ťa,“ a vystrela som ruku, že si vezmem svoje bremeno.
„Ak chceš, môžeš ho tu nechať. Vidíš všetky tie bremená? Tí ľudia ich nechali pri mojich nohách – Jarka, Katka, Vierka, Oľga… Keď ho tu tiež necháš, pomôžem ti ho niesť. Zapamätaj si – moje bremeno je ľahké!“
Keď som odchádzala, počula som, ako šepká: „Nikdy ťa nenechám, ani neopustím.“
Moje vnútro naplnil nepredstaviteľný pokoj.
Zdroj: www.dobreranko.sk
