NA MINÚTKU S FERDÍKOM...

Závisť

„Dnes budeš so mnou v raji“  Lk 23,43

Druhé slovo, ktoré nám adresuje Ježiš Kristus z kríža, bolo povedané na odčinenie hriechov prameniacich zo závisti. Závisť je smútok, ktorý pociťujeme pri dobre, ktoré stretlo druhého človeka a zároveň je to pocit radosti a uspokojenia, ktoré pociťujeme keď vidíme zlo, ktoré ho postihlo. To, čím je hrdza pre železo, tým je závisť pre dušu. Je to vražda bratskej lásky v nás. Úctu, ktorú prejavujú ľudia inému človeku, závistlivý človek vníma ako prejav ich neúcty k sebe samému. Závistlivý človek si myslí, že hlavná úcta patrí jemu a preto akákoľvek úcta, ktorá je prejavená blížnemu, sa u neho premieňa na hlboký vnútorný smútok. Závisť sa prejavuje najčastejšie tak, že s blížnym sa dostávame do nezhody, pociťujeme voči nemu nenávisť a škodoradosť. Zároveň cítime potrebu znížiť jeho dôstojnosť v očiach iných ľudí tým, že ho poohovárame a zničíme mu spoločenskú česť. Naše negatívne vnímanie blížneho je taktiež sprevádzané tým, že predpokladáme, že jeho konanie je vždy sprevádzané zlými úmyslami. Tým, že predpokladáme, že blížny koná všetko so zlým úmyslom, akékoľvek dobro, ktoré vykonal je pre nás len zdanlivé a považujeme ho za súčasť širšieho plánu zla.
V našich časoch duchovná závisť výrazne našla svoj odraz v ekonomickej oblasti. Lakomstvo bohatých sa dopĺňa závisťou chudobných. Niektorí chudobní nenávidia bohatých nie preto, že by ich bohatstvo pramenilo z okrádania chudobných a teda, že by bohatí niečo zadržiavali chudobným, ale preto, že samotní chudobní túžia disponovať ich bohatstvom. Chudobní často krát nenávidia bohatých len preto, že oni sami chcú byť bohatými. To, že sme v modernej dobe svedkami nárastu nenávisti voči druhým, pramení z toho, že ľudia stratili v sebe dimenziu existencie večného života. Ak človek nevníma večný život ako skutočnosť, tak nevníma ani Božiu spravodlivosť ako neodvratnú, ktorou Boh bude odmeňovať dobro a trestať zlo. Ak sa človek nebojí Božieho súdu, najvyššou príležitosťou sa stáva pozemský život so všetkými jeho možnosťami, ktoré sa nám dávajú k dispozícii. Pre ľudí sa pozemský život stáva všetkým. A ak je všetkým tento život, potom chcú všetko čo sa im páči, vyskúšať a ochutnať. Ak je tento svet všetkým, chcú mať všetko. Ježiš nás naproti tomu nabáda k odpútanosti od neobmedzenej túžby hnať sa za všetkým, čo nám život umožňuje. “V nebi si zhromažďujte poklady; tam ich neničí ani moľ, ani hrdza a tam sa zlodeji nedobýjajú a nekradnú.” (Mt 6,20)
Tým, ktorí závidia druhým moc a bažia po nej, čo sa mimochodom stalo aj jeho apoštolom, keď sa hádali, kto bude z nich najvyšším v nebi, dáva do popredia maličké dieťa. Objatím tohto dieťaťa ich upozorňuje, že nikto nevstúpi do neba, kto nebude jednoduchý ako dieťa. Bez mocenských ambícií, bez závisti v srdci. Pre Krista je veľké to, čo je jednoduché, maličké a takmer bezvýznamné v ľudských očiach.
Napriek tomu, že Ježiš Kristus veľa kázal o závisti, jeho odsúdenie a ukrižovanie bolo práve činom závistlivých ľudí. Pilát Ježišovi závidel jeho moc, Annáš mu závidel jeho nevinnosť a čistotu, Kaifáš mu závidel jeho popularitu, Herodes mu závidel jeho morálnu prevahu, zákonníci a farizeji so závisťou pozerali na jeho múdrosť. Následkom tejto závisti ho pochovali medzi dvoma zločincami. Ich závistlivé srdcia ho túžili uraziť a ponížiť aj pri umieraní. Nestačilo im, že ho nespravodlivo odsúdili. Hriech závisti v nich vytvoril potrebu urobiť na prítomných dojem, že na kríži nie sú dvaja, ale traja kriminálnici. Ponížením nevinného človeka, zničením jeho povesti si mysleli, že bude rásť ich dôstojnosť a spoločenská váha, ktorú im podľa ich vnímania ľudia dĺžili.
V skutočnosti pri pohľade na Golgotu a jej tri kríže, nevidíme troch kriminálnikov, ale vidíme zlodeja, ktorý sa mohol zachrániť pre večný život, zlodeja, ktorý sa zachránil a Spasiteľa, ktorý ich zachránil. Na Golgote sa stretla závisť, súcit a milosrdenstvo.
Príbeh dvoch odsúdených zlodejov je veľkým príbehom pre každého človeka a veľa nám odkrýva o duchovnom rozpoložení vlastnej duše. Napovedá nám veľa o ceste, akou sa uberá naša duša na ceste spásy. Polož si otázku, ktorý z dvoch zlodejov by si bol ty sám? Vedľa teba je ukrižovaný človek, o ktorom tvrdia iní, že je nejaký kráľ. Hovoria o nejakých zázrakoch. Na strane druhej s istotou vieš, že tento záhadný muž musí mať aj veľa nepriateľov, inak by na kríži neskončil. Kto má pravdu? Čo je pravda? Ľudia rozprávajú o nejakom nebi. Nevieš si predstaviť, čo sa pod týmto slovom ukrýva, ale je veľa ľudí, ktorí hovoria, že je to vymyslená konštrukcia duševne slabších ľudí, ktorí si chcú týmto spôsobom zľahčiť svoj utrápený život na zemi. Dať mu nejaké svetielko na konci tunela. Si však v tom zúfalstve ochotný akceptovať aj to, že nebo existuje a že tento muž vedľa teba je Boh? To, čo s istotou však vieš, že zomieraš na kríži a tvoja pozemská cesta sa končí. Za predpokladu, že sa neudeje niečo nepredvídateľné. Ty už nevieš urobiť nič, nakoľko si pribitý na kríži a sám z neho už zliesť nedokážeš. Ale tento muž vedľa teba, o ktorom posledné roky rozprávala celá Judea, je pre teba možnou záchranou. Len sa musí rozhýbať, inak bude neskoro. Pre každého. Je to situácia, v ktorej pomôže len zázrak. Počul si však, že práve tohto muža spájajú so zázrakmi. Prečo pre život neurobiť všetko, čo je v ľudských, aj nadľudských silách? Vidíš, že čas plynie a nič zvláštne sa nedeje a v tom sa rozhodneš pripomenúť Ježišovi o čo ide, ak si to neuvedomuje on sám: “Nie si ty Mesiáš?! Zachráň seba i nás!” (Lk 23,39). Hlavne sa rozhýb a ukáž týmto čo sa nám tu smejú, kto v skutočnosti si. Samozrejme, že potom uverím v Teba, ale musíš mi Ty dať na to dôvod. V skutočnosti to, čo tento zlodej Bohu povedal bolo nasledujúce: “Ak by som mal tvoju moc, ktorú definuješ ako moc Spasiteľa, využil by som ju úplne inak ako ty. Určite by som tu nevysel nečinne a rezignovane vystretý na kuse dreva. Zostúpil by som z kríža, zničil mojich nepriateľov a ukázal im s kým majú skutočne do činenia.”
Závisť odhaľuje, že keby tento lotor disponoval danosťami, ktoré závidí druhému, zneužil by ich. Rovnako tí, čo v dnešnom svete závidia druhým majetok, v skutočnosti keby ním disponovali, s najväčšou pravdepodobnosťou by stratili vlastnú dušu, pretože by daný majetok použili v rozpore s tým, čo je zlučiteľné so spásou. Závisť nikdy totiž nehovorí o zodpovednosti. Mysli iba na seba a zneužije všetko, čo jej príde do cesty.
Súcit má na rozdiel od závisti úplne iné následky. Zlodej po Ježišovej pravici nezávidí Ježišovi jeho moc, ale má súcit s Kristovým nespravodlivým utrpením. Nebola v ňom ani štipka závisti. Jediné, čo podnikol bolo oddanie sa Božej prozretelnosti s prosbou o odpustenie. “Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.” (Lk 23,42). Všimnime si, že tento lotor si ani len netrúfal vo vlastnej pokore požiadať, aby vstúpil do kráľovstva nebeského. On len požiadal Boha, aby si na neho spomenul. Necháva Bohu úplnú slobodu a voľnosť vo vzťahu k jeho osudu. A pretože nežiadal nič, dostal všetko. Hriešnik a zlodej sa takto stal prvým človekom, ktorý sa dostal do neba a bol spasený. Už aj keby nebol až do konca sveta spasený žiaden iný človek, keby všetci slobodne odvrhli Boha, Ježišovo utrpenie malo zmysel. Práve kvôli spáse lotra.
Závisť je prameňom zlého úsudku o druhých ľuďoch. Je veľmi pravdepodobné, že ak posudzujeme druhých ľudí v hriechu závisti, deväť z desiatich ľudí zle ohodnotíme. Zlodej naľavo závidel Ježišovi moc, preto ho hodnotil pod hriechom závistí, čo spôsobilo, že Ježiša zle ohodnotil a takto prepásol svoje spasenie. Nikto v dejinách sveta sa nenachádzal bližšie k spáse. Stačilo, aby sa úprimne vyspovedal tak, ako lotor napravo. Vyspovedal sa najvyššiemu kňazovi – Ježišovi Kristovi. Miesto toho, aby poprosil Ježiša, aby bol vzatý do neba, žiadal ho, aby mu dovolil zostúpiť dolu na zem. Ľudská prirodzenosť je naklonená k hriechu a bez pomoci od Boha nevedie do neba. Do neba vedie popretie hriechu a odumretie svetu.
Osočovanie, ohováranie, zlé hodnotenie, všetko pramení z hriechu závisti. Každé závistlivé slovo založené na zlom ohodnotení blížneho, pramení z úsudku o vlastnej morálnej nadradenosti. Závisť sa takto stáva popretím akejkoľvek spravodlivosti a lásky. V jednotlivcovi závisť pestuje a rozvíja cynizmus, ktorý ničí jeho duchovnosť. Ničením druhého, končí duša zničením seba samej.
Nakoľko v dnešnom svete je závisť tak veľmi rozšírená, je dobrou radou neveriť 99 percentám informácií, ktoré počúvame na adresu druhých ľudí. Pozrime sa na dobrého lotra, koľko musel odmietnuť “pravdivých” informácií o Ježišovi a považovať ich za falošné, aby prišiel na to, kým v skutočnosti Ježiš je. Musel prestať veriť závistlivým sudcom, zákonníkom, farizeom, ako aj krvilačnému davu. Musel mať úplne iný postoj, ako mal vo svojej duši zlý lotor. Ten netúžil byť vykúpený, ale prinavrátený na zem a to najmä, aby mohol na zemi naďalej kradnúť.
Pokrstení kresťania sú všetci členmi mystického tela Ježiša Krista, ktorým je Cirkev a mali by sme sa preto všetci milovať tak, ako Boh miloval nás. Ak trpí jeden úd, trpí celé telo. Súcit by sme mali vyjadrovať dobrým slovom, skutkom a modlitbou. Tí, ktorí páchajú hriech budú súdení Bohom, nesúďme ich my. Aj títo hriešnici stáli Bohu za jeho vyliatu krv a keď sú hodní Božej krvi, nech sú hodní aj nášho súcitu.
Druhým veľmi vážnym rozmerom hriechu závisti je závisť pri duchovných dobrách blížneho a závisť z jeho spásy. Prečo by nemal Boh usilovať o spásu zlodejov nášho storočia rovnako, ako o to usiloval v prvom storočí? Obe kategórie majú dušu, ktorá bude žiť večne a to buď v nebi alebo v pekle. Zdá sa, že hriešna závisť pri spáse hriešnika je ešte väčšim hriechom ako hriechy tejto osoby.

Zdroj: www.svetlosveta.sk