Osamelosť...
Milí priatelia,
kto z nás nepozná pocit osamelosti? Keď prídeme domov a osoba ktorú milujeme, nie je prítomná... Keď vo veľkom meste blúdime ulicami a nenájdeme človeka, ktorý by nás úprimne mal rád a ktorému by sme mohli dôverovať... Keď stojíme nad otvoreným hrobom a vieme, že ten, ktorého telesná schránka bola do neho práve spustená, sa už nikdy nevráti...
Potom trápenie môže byť veľmi skľučujúce a kdekto si azda pomyslí: Má život pre mňa ešte nejaký zmysel? Prečo musím práve ja zostať sám? Prečo nenachádzam nikoho, kto by ma skutočne miloval, komu by som mohol dôverovať a na koho by som sa mohol obracať?
Ste naozaj sám /sama/? Tak to azda vyzerá z vášho pohľadu. Ale je tu predsa ešte niekto, kto sa o nás chce starať. Je to všemohúci, milujúci Boh, ktorý tu skutočne je. Jeho ste až doteraz prehliadali. Pritom nie je od nás vôbec tak ďaleko, ako si to často predstavujeme. Skúsme sa predsa, celkom jednoducho, skôr ako sa vás opäť zmocní táto hrôza, tiesnivá osamelosť, prehovoriť o všetkých týchto veciach s tým všemohúcim Stvoriteľom všetkých veci.
Poďakujte Mu, že vás miluje. Povedzte Mu presne, čo vás trápi. Poproste Ho, aby vám tiež ukázal koľko dôvodov na ďakovanie napriek všetkému máte. Vymenujte mu vo svojom živote všetko, o čom viete, že to nemôže chváliť a proste Ho o odpustenie.
A potom čítajte vo svojej Biblii, predovšetkým v evanjeliách všetko, čo nájdete o Pánu Ježišovi Kristovi. Hovorte o tom s Bohom. Zakúsite, že ten, kto pozná Boha, nie je sám.
Pane, počuj môj hlas; nech pozorujú Tvoje uši hlas môjho úpenia!
Žalm 130,2
