NA MINÚTKU S FERDÍKOM...

Žijeme v nespravodlivej spoločnosti. Nadspotrebu by najrýchlejšie zastavila uhlíková daň

Klímu meníme rýchlejšie, ako sme si mysleli. O 10 rokov môžu byť jej dopady nezvratné.

Slovensko patrí k 10 percentám najbohatších štátov sveta, ktoré sa podieľajú na polovici vypustených emisií do atmosféry. Tie sa v nej hromadia a spôsobujú globálne otepľovanie.

Kým vo svete sa v porovnaní s rokom 1990 doposiaľ oteplilo v priemere o 1,1 stupňa Celzia, na Slovensku hovoríme o 2 stupňoch. Do roku 2030 sa podľa odhadov vedcov oteplenie ešte zvýši na 3 až 3,5 stupňa a nastolí nový režim počasia.

V rozhovore s klimatológom Jozefom Pechom zo Slovenského hydrometeorologického ústavu rozoberáme najnovšiu správu vedcov o globálnom otepľovaní, ale aj konzum a nadspotrebu v spoločnosti, ktorá nás do tejto situácie dostala.

Vedci v Medzivládnom paneli IPCC vydali pred niekoľkými dňami najnovšiu – v poradí už šiestu - správu o postupujúcej zmene klímy a jej predpokladaných dopadoch na nás a našu planétu. Aké sú tie najnaliehavejšie odkazy?

Tá správa nie je nijak prekvapujúca, skôr nás silne utvrdila v tom, že prebiehajúca zmena klímy a globálne otepľovanie sa predovšetkým zrýchľuje. Znamená to, že sa deje rýchlejšie, ako sme predpokladali a spôsobuje ju najmä jedna príčina, o ktorej sa už tiež dlhé desaťročia hovorí. Zmena klímy je spôsobená antropogénnymi emisiami skleníkových plynov - z tohto pohľadu je to predovšetkým oxid uhličitý.

IPCC ďalej uvádza, že súčasná zmena klímy je aj z hľadiska historického kontextu naozaj bezprecedentná a nejde len o mieru samotného otepľovania, ale aj rozsah dopadov, ktoré je možné pozorovať vo všetkých regiónoch sveta.

Hlavným odkazom je, že ak počas najbližších 10 rokov s emisiami nič zásadné neurobíme a stále budeme pokračovať aj napriek pandémii v rovnakom zrýchľujúcom sa trende, mnohé zmeny v klimatickom systéme planéty budú nezvratné a veľmi rýchle. Zdôrazním, že budú nepriaznivé pre civilizáciu ako takú a pre fungujúci globálny biosférický ekosystém.

Kritické medzníky 1,5 až 2-stupňové oteplenie nastane pravdepodobne v blízkej budúcnosti, výrazne skôr než sa očakávalo. To znamená, že je veľmi pravdepodobné, že o nejakých 15 rokov dosiahneme na úrovni dlhodobých priemerov oteplenie minimálne o 1,5 stupňa Celzia a 2-stupňové oteplenie príde niekedy po roku 2040.

Mnohí ľudia, ktorí vnímajú naliehavosť zmeny klímy, dúfali, že pandémia znížila množstvo emisií, ktoré vypúšťame najmä pri doprave. Pomohlo zníženie mobility?

Zatiaľ k tomu nemáme nejaké oficiálne údaje, ale zdá sa, že v priebehu minulého roka - zvlášť na jar počas prvého lockdownu - emisie skutočne poklesli a to veľmi výrazne. Na celoročnom súčte to išlo dole asi o 4 percentá. Ak by sme to porovnali napríklad s ekonomickou krízou v roku 2008 a 2009, tá spôsobila pokles emisií asi o 1,2 percenta, takže teraz sme zhruba na jej 4-násobku. Treba ale povedať, že tento pokles sme už v priebehu leta a jesene pravdepodobne stihli dohnať.

Predpokladali sme, že pokles by mohol dosiahnuť až 7 percent, ale rozbeh ekonomiky bol tak masívny, že emisie sa pravdepodobne dostanú do pôvodných trendov, a to už v tomto roku.

Takže prejav pandémie bol, čo sa týka poklesu emisií, veľmi dočasný. Z toho politického alebo strategického pohľadu sme však ani neočakávali, že to by malo vytvoriť odrazový mostík pre ďalší pokles. Je to naopak veľmi citlivá nepríjemná situácia, takže toto nemožno považovať za nejaké systémové riešenie.

Keď sme pri riešeniach. Vedecká správa je konkrétna, popisuje javy a prognózy, ktoré ste spomínali. Navrhujú vedci aj nejaké riešenia?

Panel IPCC, ktorý funguje pod OSN a spolupracuje aj so svetovou meteorologickou organizáciou, žiaľ, nemá mandát na to, aby niečo diktoval. Môže len odporúčať.

To zásadnejšie posolstvo príde až v tej syntéznej správe, ktorá sa bude týkať mitigácie dopadov, to znamená, že sa bude riešiť, akým spôsobom dosiahnuť transformáciu na nízkouhlíkovú energetiku.

Túto správu považujem za akýsi výkrik do tmy, pretože sa v nej píše, že by bolo dobré, keby sme dosiahli vrchol globálnych emisií a následný mierny pokles minimálne o 4 až 7 percent už okolo roku 2025. Ale ak ste sledovali aj predošlé správy IPCC, tak viete, že toto sa hovorilo aj v tej predošlej z roku 2013 s tým, že vrchol emisií mal nastať okolo roku 2020.

IPCC si, samozrejme, uvedomuje, že čím neskôr ten vrchol dosiahneme, tým bude musieť byť pokles emisií prudší a rýchlejší tak, aby sme pred rokom 2050 dosiahli globálnu uhlíkovú neutralitu.

V novembri bude v Glasgowe očakávaný klimatický summit COP26. Tu by zrejme malo dôjsť k tomu, aby sa jednotlivé štáty zaviazali ku konkrétnym krokom ako chcú zastaviť globálne otepľovanie. Do akej miery myslíte, že budú reagovať zodpovedne?

Hneď na úvod musím povedať, že poznatky IPCC, hlavne tie vedecké dáta a závery o tom, v akej situácii sa nachádzame a čo treba robiť, sa do COP záverov – teda do zhrnutia politických predstaviteľov - dostávajú v minimálnej miere. Možno je to pre vás prekvapujúce.

Oni síce vnímajú tie vedecké závery, ale veľmi ich nechcú citovať, aby sa nedostávali do politických odkazov, ktoré tie COP mítingy obsahujú.

Zase na druhej strane je pravda, že v Glasgowe sa budú prehodnocovať národné redukčné resp. emisné záväzky, ktoré boli rámcovo podpísané už v Paríži a v každom ďalšom 5-ročnom cykle sa budú sprísňovať.

Zatiaľ to vyzerá tak, že ak by sa aj začali uplatňovať tie záväzky, ktoré sa dohodli v Paríži, tak stále sme na ceste k otepleniu minimálne 3 až 3,5 stupňa Celzia.

Minuloročná bilancia toho, ako sú štáty schopné redukovať emisie, či už priamym zásahom do energetiky alebo transformáciou priemyslu, energetiky a dopravy, či zvyšovaním záchytov (zalesňovaním), ukázala, že zatiaľ sú záväzky nedostatočné.

Po sčítaní všetkého vyšlo, že celkový záväzok do roku 2030 je mínus 0,1 percento a my by sme mali ísť na mínus 50 percent. Dúfam, že v Glasgowe budú na seba prísnejší a docielia aspoň nejakých 20 percent.

Ak by sme to premietli do konkrétneho množstva emisií, koľko by to bolo?

Do roku 2030 by bolo žiaduce, aby sme sa dostali aspoň na tých 50 percent súčasných emisií. Čiže zo 40 miliárd ton emitovaného oxidu uhličitého (čo je zhruba 50 miliárd ekvivalent, po zarátaní všetkých skleníkových plynov, ktoré vypúšťame), tak do roku 2030 by sme mali ísť na 20 miliárd ton, aby sme dali šancu plánu, že do roku 2050 budeme na nule. Zatiaľ ten scenár nie je optimistický, uvidíme, čo ukáže summit v Glasgowe.

Ak tomu teda dobre rozumiem, správy vedcov poznáme dostatočne, chápeme aj postupu globálneho otepľovania, no reálne kroky na jej zastavenie ešte stále chýbajú. Ak by sme aj počítali s optimistickým scenárom, prvé výsledky snáh o zastavenie tohto procesu, budeme môcť vidieť až v roku 2050?

V podstate máte pravdu. Ak by sme aj začali výrazne redukovať emisie hoci aj zajtra, tak ten výsledok sa pravdepodobne dostaví až niekde okolo roku 2050, pretože už v súčasnosti sa v atmosfére nachádza dostatok uhlíka na to, aby sa otepľovalo ešte najmenej 20 či 30 rokov aj s nulovými vypúšťanými emisiami.

Klimatický systém je rozbehnutý ako nejaký tanker s ropou a keď by ste ho vypli, ešte by nejakých 5-6 kilometrov tiež dobiehal. Preto je už dnes isté, že okrem znižovania emisií sa budeme musieť aj adaptovať.

Adaptácia a mitigácia, teda zmierňovanie dopadov, sú dve spojené nádoby, jedno nejde robiť bez druhého. Zatiaľ, čo prídeme k tomu optimálnemu riešeniu, adaptácia bude nevyhnutná, pretože teplejšia atmosféra bude na nás vyvíjať vyšší tlak, náročnosť a budeme musieť použiť všetky fungujúce systémy, od poľnohospodárstva, cez fungovanie miest až po samotný priemysel a dopravu.

Čím viac dnes investujeme do adaptácie, tým bude mitigácia v budúcnosti lacnejšia. Platí to aj naopak. Ak by sme sa vykašlali na mitigáciu, tak adaptácia v tom budúcom otepľovaní bude jednak drahšia a v istom momente sa stane aj nezmyselnou, pretože už to ekonomicky neutiahneme.

Takže my sa teraz hlavne spoliehame na naše prírodné ekosystémy, ktoré sťahujú uhlík z atmosféry. Ako dlho sa ešte môžeme na ne spoliehať?

Časť prírodných ekosystémov na planéte vytvára určitý buffer, akúsi ochrannú zónu, (oceány, biosféra), ktoré zatiaľ pomáhajú tlmiť tie najkritickejšie prejavy zmeny klímy, a zároveň pomáhajú tlmiť aj samotnú príčinu. Inak povedané, asi 50 percent zo všetkých antropogénnych emisií zatiaľ dokážu absorbovať oceány a pozemská biosféra (lesy, pasienky). Keby tu tieto ekosystémy neboli a nefungovali tak, ako doposiaľ, tak by sme mali oveľa horší problém.

Každopádne, jedným zo záverov IPCC správy, ktorý som doposiaľ nespomenul, je predpoklad, že ďalším postupujúcim otepľovaním sa bude znižovať regeneratívna schopnosť ekosystémov, to znamená, že schopnosť viazať emisie sa bude stále znižovať.

Aj keď sa momentálne spoliehame na to, že prírodné ekosystémy nám sčasti pomáhajú, tak v budúcnosti to už vôbec nemusí byť pravda. Ukazujú na to aj extrémne situácie, ktorých svedkami sme boli aj v tomto roku, napríklad horiace sibírske lesy, horiaci amazonský prales, alebo Grécko či Kanada. To sú príklady, kedy už biosféra naozaj ťahá za kratší koniec.

EÚ sa pasuje do pozície lídra v oblasti uhlíkovej neutrality. Robia dobré rozhodnutia alebo môžeme vidieť aj protichodné kroky?

Áno, EÚ sa dlhodobo pasuje do pozície lídra v oblasti dosiahnutia uhlíkovej neutrality, čo je veľmi sympatické gesto. Sympatický je aj prístup niektorých členských štátov, ktoré pristupujú k mitigácii alebo adaptácii veľmi progresívne. Spomeniem Fínsko, Švédsko, Nórsko, Holandsko a v posledných rokoch aj Veľká Británia.

EÚ má za sebou zhruba nejakých 20 percent v porovnaní s rokom 1990, niektoré štáty tento pokles dosiahli celkom progresívnou klimatickou politikou či už zavádzaním rôznych offsetov, povedzme progresívnejším zdaňovaním, napríklad uhlíkovou daňou, ako napríklad Švédsko či Dánsko.

Ako je na tom Slovensko so znižovaním emisií?

Slovensko je momentálne na 45 percentách, čo je na prvý pohľad celkom slušný výsledok, ale treba dodať, že sme takýto výsledok dosiahli pomerne náhodným procesom.

Minimálne 20 percent sme dosiahli za prvé 4 roky po roku 1990 a to z toho dôvodu, že nám tu skolaboval priemysel a veľká čas emisií sa už nevytvárala. Po roku 1994 emisie postupne klesali, čo bolo ale spôsobené vyššou efektívnosťou vo výrobe. Tú sme ale nedosiahli nejakou progresívnou politikou, ale tým, že sme pozerali na zisk.

V súčasnosti sa dá povedať, že stagnujeme, jeden sektor nám ale pomerne výrazne rastie – a to je doprava. Keď to zhrniem, sme síce na mínus 45 percentách a do dosiahnutia európskeho cieľa nám chýba ešte 10 percent, no myslím, že to bude dosť vymodlená úloha, lebo tu už budeme musieť uplatniť niečo konkrétne, povedzme odpísať veľkú časť fosílnych zdrojov, napríklad uhoľná elektráreň v Novákoch.

A dochádza teda na pôde EÚ aj k protichodným rozhodnutiam?

Jednou dosť zarážajúcou skutočnosťou je, že sme stále výrazne závislí od fosílnych zdrojov, a to aj napriek tomu, že v EÚ pomerne rýchlo idú dopredu obnoviteľné zdroje. Tým, že Angela Merkelová sa v roku 2011 po havárii vo Fukušime rozhodla odstaviť väčšiu časť jadrových elektrární, prechod na tieto zdroje bude o niečo skokovitejší a bude si, žiaľ, vyžadovať aj prechodné médium, ktorým ale bude ďalší fosílny zdroj – zemný plyn. Ak EÚ nebude využívať nejaké zariadenia na záchyt uhlíka z atmosféry, tak s nejakým zásadným klesaním emisií zrejme nebudeme môcť počítať.

Na akú novú klímu by sme si mali zvykať u nás?

Globálny priemer nárastu teploty je na úrovni 1,1 stupňov Celzia, kontinentálne podmienky v strednej Európe sa však otepľujú rýchlejšie. Na Slovensku máme zhruba od polovice minulého storočia nárast asi o 2 stupne Celzia.

Leto je ročné obdobie, ktoré sa otepľuje ešte rýchlejšie, zhruba asi o 3 stupne za posledných 70 rokov, takže zásadný moment je, že letné obdobie sa výrazne predlžuje. Na prelome rokov 2018 a 2019 sme mali leto, ktoré trvalo tretinu roka, viac ako 140 dní.

Zatiaľ čo leto sa predlžuje, prechodné ročné obdobia - jar a jeseň - sa skracujú. Zima je v priemere daždivejšia a teplejšia hlavne na juhu. Ubúda množstvo snehu v prírodnom prostredí, ale aj dni kedy sneží, ale aj kedy sa vytvára súvislá snehová pokrývka. Čo nie je pozitívna správa, pretože v snehu sa dokáže akumulovať dosť významné množstvo vody, ktorá sa na jar využíva ako zdroj vlahy pre krajinu, ale aj pre vegetáciu.

Čím viac takýchto daždivých zím budeme mať, tým viac nám bude hroziť na jar sucho. Čo bude mať potom vplyv na to, že aj jarný nárast teploty bude rýchlejší. Možno ste si všimli, že ideme zo zimy do leta.

Stále častejšie budú výrazné teplotné skoky. V tomto roku sme mali výrazne chladnú jar, ktorá bola až netypicky studená. Súvisí to aj s tým, že na celej severnej pologuli sa v dôsledku otepľovania a nerovnomerného otepľovania Európy, kontinentov a Arktídy, dochádza k tomu, že sa výrazne mení stabilita vzdušného prúdenia. Zvykli sme si, že v minulosti sme mali stabilnejšie západné prúdenie od Atlantického oceánu, ktoré malo tendenciu zmierňovať extrémy a teploty, zimy neboli také tuhé, letá neboli také horúce a suché. Teraz máme severo-južné prúdenie, ktoré vyplýva z toho, že to západné prúdenie slabne, napríklad aj kvôli tomu, že je napríklad teplejšia Arktída a dostávajú sa sem výrazne odlišné vzduchové hmoty. Dochádza k tomu, že máme buď veľmi studený alebo teplý vzduch. Charakter počasia v tomto roku to len potvrdzuje, veľmi studenú jar vystriedala veľmi teplá až mimoriadne teplá prvá polovica leta. A toto už má veľmi konkrétne dopady na poľnohospodárov a spôsobuje im výrazné škody.

To je nový režim počasia, ktorý sa na Slovensko vkráda.

Čím viac sa bude priestor v strednej Európe otepľovať, pravdepodobne aj tých extrémov a rozkývanosti toho systému budeme pozorovať viac. Pociťovať to budú nielen záhradkári, farmári, ale aj vodohospodári. Bude sa destabilizovať vodný režim. Pociťovať budeme nedostatok vody, aj tej podzemnej. Aj napriek tomu, že stále bude pršať, tej vody pre vegetáciu bude čoraz menej.

Predpokladá sa, že najpravdepodobnejšie sa priemerná ročná teplota zdvihne na globálnej úrovni o 3 stupne, čo sa u nás prejaví ako 6-stupňové oteplenie. To znamená, že priemerná ročná teplota u nás by tak mohla dosiahnuť 18 stupňov Celzia, čo už je typická hodnota pre severné Turecko, južné Rusko alebo Sicíliu.

Nemali by sme mať klimatických poradcov, ktorí by pomáhali starostom či primátorom robiť informované rozhodnutia?

Je to veľmi dobrá a legitímna otázka. Holandsko, Dánsko, Švédsko to už má, aj vo Veľkej Británii to už funguje.

U nás zatiaľ takéto poradenstvo nemáme. Ministerstvo životného prostredia má na starosti hlavne dopadovú zložku klimatickej zmeny, to znamená monitorovať dopady a zabezpečiť distribúciu informácií aj pre ostatné ministerstvá. Nemožno ale povedať, že by to bolo etablované a hlavne na Slovensku máme k dopadom zmeny klímy pomerne málo informácií. Žiadalo by sa, aby na tejto úrovni fungovali celé tímy ľudí či už na expertnej alebo politickej úrovni, a aby to premostili aj na úroveň samospráv a žúp.

V súčasnosti majú nižšie orgány štátnej správy majú veľký záujem o to, aby boli dobre pripravení a uvedomujú si, že klimatická zmena môže ovplyvniť ich rozvoj. V súčasnosti si zbierajú informácie, ktoré časti územia môžu byť najcitlivejšie na očakávané budúce dopady.

Skôr či neskôr by mal na úrovni ministerstva alebo župy vzniknúť štatút splnomocnenca, prostredníctvom ktorého by mali samosprávy dostatok informácií, aby dokázali robiť informované rozhodnutia a dokázali nadizajnovať aj budúce fungovanie samosprávy. Zatiaľ sme v stave, že to nemáme, ale ideme dobrým smerom.

Na záver by som sa opýtala skôr na filozofický alebo psychologický aspekt, ktorý so zmenou klímy súvisí. Hlavný dôvod, pre ktorý sme sa v tejto situácii ocitli, je konzum a nadspotreba zdrojov, ktoré ale nie sú samozrejmosťou. Dlhodobo žijeme v nespravodlivej spoločnosti voči životnému prostrediu. Do akej miery by podľa vás pomohlo, keby sme spravodlivo zdanili všetky tovary a služby?

Ak by sme chceli začať spravodlivo a efektívne riešiť celý problém zmeny klímy, prvá vec, ktorú by sme mali zásadne reformovať, je daňový systém. Mnohé produkty a mnohé tovary sú buď výrazne dotované štátmi, čo je dosť neefektívna cesta, a z hľadiska spravodlivosti voči životnému prostrediu absolútne nie sú do využívania zdrojov zarátavané externality. Tie sa definujú ako budúce náklady na to, že škody na životnom prostredí budeme musieť sanovať, revitalizovať alebo inak povedané, napraviť do pôvodného stavu.

Tieto externality nie sú zahrnuté v cene konkrétneho uhlia, dovezeného zemného plynu, ale napríklad ani v cene letenky, ktoré sú výrazne dotované.

Zdanenie by síce spôsobilo zdražovanie, čo by sa možno niekomu zle počúvalo, no na druhej strane by sa táto služba stala dostupnou len pre tých majetnejších a ten konzum by sa neprejavil v takom meradle, ako to môžeme vidieť teraz.

Problémom súčasnosti je, že kapitalizmus je výrazne deregulovaný a toto je prvá vec, ktorú by sme mali riešiť.

Ďalšou vecou, ktorú by sme mali riešiť, je výrazná nadspotreba, ktorá je symptómom hlbších problémov tejto spoločnosti. Síce nesúvisí s ekonomickým systémom spoločnosti, ale hovorí o našom rebríčku hodnôt a čo vlastne nachádzame v tých hmotných statkoch. Máme pokrivený pohľad na realitu a predstavu o tom, čo je šťastie. Momentálne to šťastie dobíjame cez hmotné statky. Pokiaľ sa tieto naše nastavenia nezmenia, môžeme vynájsť čokoľvek, ale z hlbšieho problému sa nedostaneme.

Mali by sme žiť spravodlivejšie, súcitnejšie k prostrediu, pretože nie sme na planéte samy. Ak vnímame, že navýšenie globálnej teploty na planéte nevyhovuje mnohým živočíšnym druhom a ekosystémom, že s tým majú veľké problémy a v tropických oblastiach už majú problémy s prežitím aj konkrétne komunity, tak už len toto empatické zamyslenie by pomohlo.

Bojujeme s časom. To politické riešenie zatiaľ nie je dosiahnuteľné, napriek tomu si myslím, že ak by sme v tejto oblasti dosiahli progresívnejšie zdanenie, bolo by to najefektívnejšie riešenie. Okamžitá a veľmi rýchla pomoc. Mali by sme pracovať na obrode zospodu, to znamená vzdelávať ľudí, aby nemali materiálno niekde na vrchných pozíciach rebríčka hodnôt.

Zdroj: www.aktuality.sk

          Klimatológ Jozef Pecho