Viera je dar i zápas
Viera je dar i zápas
„Viera nie je to, že človek chodí do kostola a plní náležitosti, ktoré cirkev vyžaduje. Je to je niečo veľmi hlboké, zvnútornené, veľmi otvorené, ale právom aj plné pochybností,“ hovorí Pavel Černák.
Viera, odohrávajúca sa vo vymedzených hraniciach náboženstva, nie je jediným druhom viery, ktorý poznáme. Veria všetci – aj ateisti či agnostici.
Považovať vieru za liek je však pre pacientov so závažnými diagnózami rizikom, ktoré môže mať fatálne následky.
„Radi by sme verili, že viera dokáže chrániť pred vznikom duševnej poruchy, ale ak si človek nedokáže ustrážiť svoje vnútorné konflikty, darmo verí,“ dodáva Pavel Černák, rešpektovaný psychiater s vyše 40-ročnou praxou.
V rozhovore sa dozviete
- či potrebujeme niečomu veriť;
- ako môže viera pomáhať v predchádzaní samovrážd;
- ktorú psychickú chorobu môže viera spustiť;
- prečo sa nedá porovnávať práca kňaza a psychiatra;
- či viera poskytuje niečo viac ako šport či hobby.
Filozof a ideológ Karl Marx je známy aj výrokom, že „náboženstvo je ópium ľudstva“. Psychiater a zakladateľ psychoanalýzy Sigmud Freud zas tvrdil, že „náboženstvo je utešujúca ilúzia“. Ako je to teda – potrebuje človek niečomu veriť?
Jedna vec je náboženstvo ako nejaká organizovaná štruktúra, ktorá sa v našej kultúre pretavuje do jednotlivých foriem kresťanstva a cirkví.
V posledných rokoch ale rastie záujem veľkého počtu laikov o spiritualitu ako takú. Stáva sa prirodzenou súčasťou sebauvedomovania a osobného rozvoja človeka a zaoberajú sa ňou aj odborníci na duševné zdravie.
Čo presne si môžeme predstaviť pod spiritualitou?
Spiritualita je, zjednodušene povedané, duchovný život. Je to prirodzená súčasť osobnej výbavy, vnímavosť k duchovným hodnotám. Človeka vedie k hľadaniu zmyslu života v spojení s vesmírnym priestorom a k uvedomeniu si hodnoty vlastnej existencie.
Pre mnohých je spiritualita spôsob života a pohľad na svet alebo cesta k múdrosti a k pokoju duše.
Spiritualitu teda nemožno automaticky spájať len s vierou v boha?
Určitou mierou spirituality je obdarený každý človek, záleží len, nakoľko ju rozvíja. Najčastejšie sa spája s vierou v boha, ale má aj nereligiózny charakter. Je veľa ľudí, ktorí neveria v boha, ale príde im prázdne neveriť v nič. Hovoria, že veria vo vyšší duchovný princíp, vesmírnu múdrosť.
Spirituálny rozmer majú aj ateisti či agnostici. Prví veria, že neveria, druhí zase, že svet je nepoznateľný. Človek potrebuje vieru, aby mohol dúfať a plánovať.
Spiritualita je jeden zo základných rozmerov ľudskej bytosti. Zdá sa, že nám je daná geneticky, ale aj výchovou a kultúrnym charakterom spoločnosti.
Niekedy sa dávajú do protikladu rozum a viera. Sú spiritualita a racionálne zmýšľanie v protiváhe, potláčajú sa?
Nemusia sa potláčať. Je však dôležité, čo presne myslíme pod spiritualitou. Náboženská sa môže dostať do sporu s ráciom. Rácio určuje, čo sa už stáva otázkou viery. Pri náboženskej spiritualite prichádzame k hranici, po ktorej už neexistujú dôkazy.
Takou je napríklad posmrtný život. Mnohí ľudia zažili klinickú smrť, ich duše oddelené od tela boli na ceste tunelom k svetlému bodu. Sú o tom svedectvá, ale nevieme ich dokázať – zostávajú v rovine viery.
A čo nenáboženská spiritualita?
Spiritualita, ktorá nie je náboženská, je spojená so svedomím, s ponáraním sa do seba, meditáciou, rozmýšľaním o svojej podstate a s hľadaním si miesta v živote a spoločnosti.
Rakúsky neurológ a psychiater Viktor Frankl napísal, že podstatou spirituality alebo duchovného života je svedomie. Každý ho má vyvinuté inak. Ak ho má dobre vyvinuté, je citlivým nástrojom, ktorý sa ozýva, vyvoláva nepokoj v duši. Ozýva sa, keď človek nedodrží dané pravidlá.
Dokáže duchovná stránka ovplyvňovať duševnú?
Sú to prepojené nádoby. Duchovno je ďalšia sféra, ktorá súvisí so spiritualitou a niekedy sa spája s duševnom ako synonymum. Ovplyvňuje náš psychický aj fyzický stav, prejavuje sa buď pozitívne, alebo negatívne.
Viera je možnosťou oprieť sa o niečo, niekoho. Ľudia v komunite podobne veriacich majú priestor na vypočutie. Dáva im to pocit bezpečia a istoty.
V pezinskej psychiatrickej nemocnici ste pracovali od roku 1976, máte za sebou vyše štyri desaťročia praxe v odbore psychiatria a psychoterapia. Vstupovala vám viera do práce s pacientmi?
Samozrejme. Viera je súčasťou života všade vo svete, stredná Európa nie je výnimkou. Každý psychiater sa skôr či neskôr stretne s veriacim pacientom.
Sú to zaujímavé stretnutia, napríklad z hľadiska posudzovania protektívnej funkcie viery pred suicidalitou (samovraždami, pozn. red.).
Je pre liečbu klienta dôležité povedať lekárovi o tom, že verí v boha?
Viera je súkromná vec pacienta, no niektorí o nej otvorene rozprávajú. Môžeme pacienta podporiť, aby o nej hovoril, ale nevyhnutnou podmienkou k tomu je dostatočne pevný a dôverný terapeutický vzťah.
Viera ako liek? Obrovské riziko
Povedali ste, že ste sledovali vplyv viery na samovraždy. Môže viera slúžiť ako prevencia pred „dobrovoľným“ ukončením života?
Mal som pacientku, ktorá trpela závažnou depresívnou poruchou a hovorila mi o tom, ako jej v zvládaní choroby pomáha viera. Dobrovoľné ukončenie života, aj keď je motivované chorobným stavom, je v kresťanstve neprípustné, je to hriech.
Pacientka mala skúsenosť, že pokiaľ mala depresia mierny obraz, viera jej pomáhala prekonávať ťažkosti a odháňať prchavé suicidálne myšlienky. Akonáhle sa však depresia prehĺbila do ťažkej, až psychotickej hĺbky s depresívnymi bludmi, strácala viera ochrannú funkciu - pacientka bola rozhodnutá siahnuť si na život. Takáto depresia totiž predstavuje nesmierne utrpenie a samovražda je v predstave pacienta jeho ukončením, dosiahnutím stavu pokoja.
V zásade teda platí, že viera môže pomáhať?
Záleží na tom, aká je to viera. Viera nie je to, že človek chodí do kostola a plní náležitosti, ktoré cirkev vyžaduje. Je to je niečo veľmi hlboké, zvnútornené, veľmi otvorené, ale právom aj plné pochybností. Viera je, o tom som presvedčený, dar a veriť znamená aj pochybovať. „Správna“ viera je vlastne celoživotný zápas o vieru.
Nie je jednoduché byť autenticky veriaci. To chce trošku iný štýl života, než teraz prevláda v Európe. Reprezentantom viery, ktorú nie je potrebné predvádzať, bol Anton Srholec.
Je pravdou, že viera mnohým ľuďom dokáže poskytovať určitú útechu. Je možné, že by dokázala chrániť už pred samotným vznikom psychických chorôb?
To je otázne. Radi by sme verili, že dokáže chrániť pred vznikom duševnej poruchy, ale ak si človek nedokáže ustrážiť svoje vnútorné konflikty, darmo verí.
Môže aktívne nábožensky žiť, chodiť na spoveď, zbavovať sa nečistôt, hriechu, ale keď nemá odbornú pomoc v riešení svojich vnútorných konfliktov, viera sa ešte viac zamotá do pavučiny duchovna a svedomia. A ukáže sa, že nebola schopná pomôcť rozlúsknuť konflikt.
Nemôže sa stať, že človek sa spolieha na spoveď a modlitbu, hoci by mal vyhľadať pomoc odborníka?
Samozrejme, môže to byť až nebezpečné. Je to akoby sme povedali, že schizofrénia sa dá vyliečiť magickými rituálmi. Ignorovanie ochorenia, ktoré sa prejaví napríklad odmietaním užívania liekov, môže mať fatálne následky.
Jedna z pápežských encyklík vymedzuje miesto pôsobenia lekára - psychiatra a miesto kňaza, ktoré nie sú v protiklade. Cirkev si nevyhradzuje právo liečiť duševné choroby.
Psychiater verzus kňaz
Na viacerých kresťanských stránkach sme narazili na zmienky o dileme veriacich, či je v poriadku navštíviť psychiatra, či to nie je prejav neviery. Všetky stránky hovorili, že vyhľadať odborníka na psychické zdravie je v poriadku. Stretli ste sa počas svojej praxe s tým, že by niekto riešil podobnú dilemu?
Sám som sa s tým nestretol, ale nepochybujem, že sa s tým možno stretnúť. Je to však kardinálny omyl. To sú dve rozdielne metódy, dva rozdielne prístupy. Každý má svoju podstatu. Navonok sa môže zdať, že jedno aj druhé vedie k nejakému duševnému obrodeniu, k duševnej čistote, ale metódy sú úplne iné.
Zdanlivo sa tieto procesy môžu podobať, v skutočnosti sú však rozdielne a každý je postavený na inej báze. Rozdielnosť si môžeme ukázať na jednoduchom príklade: človek príde na spoveď a zdôveruje sa kňazovi, že má zlé dni, otravuje svoju rodinu a kolegov v práci mrzutou, podráždenou náladou a výbušnosťou. Uvedomuje si, že šíri nepohodu, má tendenciu bočiť od ľudí, ale nevie si s tým rady, nevie, čo sa s ním deje.
Kňaz empaticky počúva, ale neskúma, čo môže byť príčinou, nehľadá súvislosti. Apeluje na človeka, aby zmiernil a ovládal svoje správanie, lebo je neetické a sebecké. Opiera sa pritom o formulácie, ktoré majú religiózny až dogmatický charakter - implantujú človeku pocit viny za to, aký je a vedú ho ku kajaniu, lebo to, čo robí, je hriech.
Čo je výsledkom?
Človek má pocity viny a začne svoju mrzutosť potláčať, lebo verí, že viera posilnená spoveďou mu v tom pomôže. Lenže táto emócia, nehovoriac o patologicky zmenenej emotivite, je stav, ktorý buď je, alebo nie je - bez ohľadu na maskovacie manévre.
Je to podobné, ako keď má človek depresívnu náladu a povie si alebo príjme radu „buď veselý“. Je to kontraproduktívne, lebo človek v depresii nevie vyhovieť imperatívu „buď veselý“ - stratil radosť z vecí a aktivít, ktoré mu predtým prinášali radosť. Naopak, uvedomenie si tejto neschopnosti vedie k sebaobviňovaniu, posilneniu negatívneho sebaobrazu a prehĺbeniu depresie.
A ako to vyzerá, ak si tento náš “mrzutý človek” porieši problém s odborníkom na duševné zdravie?
Psychiater alebo pschoterapeut nielen empaticky počúva pacientov príbeh, ale počúva aj to, čo pacient nehovorí. Hovorí to za neho neverbálny prejav. Takto sa terapeut dostáva k nevedomej zóne, v ktorej je napríklad skrytý konflikt súvisiaci so stratou šťastného partnerského vzťahu, ktorý pre pacienta veľa znamenal - mal mu zahojiť bolestivé skúsenosti, ktoré zažíval ako dieťa rozhádaných rodičov a trpel pritom strachom z rozpadu rodiny a straty lásky.
Zrútenie vlastného partnerského vzťahu sprevádza hnev, ktorého pôvod a všetky súvislosti medzi minulým a prítomným si pacient neuvedomuje. Zreflektovanie tohoto procesu prináša úľavu z porozumenia a pacient môže problém racionálne riešiť napríklad tak, že sa adaptuje na novú situáciu a odpúta sa od závislosti na vzťahu.
Takže kňaz človeku pomáha vidieť skôr dôsledky správania a psychoterapeut jeho dôvody a kontext?
Kňazi oslovujú človeka hlavne po religióznej, morálnej a etickej rovine, kým psychiater najmä v psychickej. Oba prístupy samozrejme presahujú do toho druhého.
Aj spoveď môže mať očistné, teda liečivé účinky - človeku sa odľahčí svedomie alebo dostane priestor na rozprávanie a rozhrešenie. Rozhrešenie si človek musí zaslúžiť a pre mnohých veriacich má magickú silu, ktorá sama osebe má terapeutický potenciál.
Ak sa necítite dobre, nebojte sa kontaktovať linky pomoci, kde vám poradia a pomôžu:
Linka dôvery Nezábudka: 0800 800 566
Detská linka dôvery: 0907 401 749, www.linkadeti.sk
Online poradňa Ligy za duševné zdravie, www.dusevnezdravie.sk/online-poradna
Bezplatná a anonymná online poradňa pre mladých ľudí IPčko.sk (www.ipcko.sk), poradna@ipcko.sk
Krízová linka pomoci: 0800 500 333, www.krizovalinkapomoci.sk
Výhody a úskalia
V ktorých psychických ochoreniach sa môžu prejaviť negatívne účinky viery?
Príkladom môže byť obsedantno-kompulzívna porucha (OCD), pri ktorej má človek vtieravé myšlienky s následným nutkavým konaním. Nechcené nutkavé myšlienky sa opakujú a jedným z nástrojov, ako sa chorý chvíľkovo zbavuje úzkosti, je nutkavé konanie. Človek má napríklad po odchode z domu nutkavú myšlienku, že nezamkol dvere, čo ho núti, aby sa vrátil a skontroloval dvere. Tým sa zbaví úzkosti, ale len dočasne. Myšlienky sa opakujú a vzniká začarovaný kruh, ktorý môže mať veľmi trýznivú podobu.
Určitá podoba nutkavosti je bežná, najmä keď je sprevádzaná potrebou dokonalosti. Náboženská viera má sama osebe nepatologický nutkavý charakter, lebo človeka vedie k neustálemu sebaskúmaniu, či sú jeho činy sú v súlade s danými normami a či je jeho svedomie dostatočne čisté. Pri nadmerne svedomitom človeku, ktorý praktizuje vieru prehnane až fanaticky, aby mal istotu čistého svedomia a snaží sa o dokonalosť, môže byť súbor týchto faktorov rizikový - môže chorobu provokovať a/alebo zhoršiť jej priebeh.
Ako to môže vyzerať v praxi?
Mali sme pacienta, ktorý mal nutkavú potrebu počas omše, v tichom úseku, nahlas vykríknuť „Ježiš je...“ a nasledovalo vulgárne slovo. Nedá sa však povedať, že viera je priamo „zodpovedná“ za nejaké negatívne účinky, skôr ide o kombináciu rôznych faktorov.
Zaujímavé, že spomínate práve OCD. Nedávno totiž vyšla kniha Môže kresťanstvo vyliečiť obsesívno-kompulzívnu poruchu?, ktorá hovorí práve o pozitívnych účinkoch viery.
Nepoznám túto knihu, ale ako psychiater si o tom dovolím trochu pochybovať. Je to príliš zložité a závažné ochorenie na to, aby ho vyliečila len viera. Sú tam závažnejšie psychopatologické aj neuropsychiatrické fenomény, ktoré viera môže určitý čas držať pod kontrolou, ale v konečnom dôsledku nie je schopná pacienta vyliečiť.
Viera však pacientovi môže pomáhať vyrovnávať sa s chorobou.
Ako sa ešte môžu prejaviť negatívne účinky viery?
Napríklad neustálym sebaspochybňovaním a sebaznehodnocovaním sa, ktoré je spôsobené nesprávnym chápaním viery. Viera v tomto prípade človeka nepovznáša, nerobí mu život ľahším, ale dusí ho a vyvoláva v ňom úzkosť, lebo neustále kontroluje svoje konanie a hodnotí svoj spôsob života.
Povedali sme si už, že viera nám môže pomôcť vyrovnať sa s chorobou. Aké sú jej ďalšie výhody?
Veľké výhody prináša, keď sa praktizuje v spoločenstve. Spoločenstvo má potenciál byť oporou pre človeka – v zdraví, chorobe aj núdzi. Je to nesporný benefit.
Na druhej strane môžu takéto komunity trpieť istým druhom vnútornej patológie. Občas preniknú na verejnosť príbehy ľudí, ktorí sa dostali do takýchto komunít, alebo sa v nich narodili. Majú sektársky charakter a sú vedené autoritárskym vodcom, ktorý sa nechá uctievať ako božstvo. Bezohľadne, ale pritom rafinovane, manipuluje tisíce ľudí, ktorí sú ideám komunity slepo odovzdaní a nekriticky poslúchajú svojho vodcu.
Pre členov komunity platia tvrdé regule. Nepriateľ nie je ten, kto sa nepripojí, ale ten, kto zo spoločenstva odíde, správnejšie povedané ujde. Zrada sa kruto trestá.
Sú to pomerne extrémne prípady.
Je však známe, že aj komunity, ktoré vyzerajú ako veľmi normálne a usporiadané, môžu mať vnútornú patológiu, týkajúcu sa napríklad hodnotenia druhých. Predstavte si, že chodíte do spoločenstva, ktoré deklaruje čistotu, úprimnosť, korektnosť, nesebectvo, neohováranie... skrátka čistú vieru. A po čase zistíte, že vás za chrbtom ohovárajú. Je to veľmi zraňujúce a vedie to k sklamaniu.
Náročné môže byť aj samotné dodržiavanie pravidiel...
Práve to môže zhoršiť alebo naštartovať obsedantno-kompultzívne črty, symptómy. Neustále sa kontrolovať – toto som urobil zle, za toto ma budú hrešiť, týmto zrádzam idey spoločenstva. Má to nutkavý vnútorný charakter a môže to zhoršiť chorobu, prípadne sa podieľať na jej manifestácii.
Viera verzus umenie
Veľa ľudí si chodí do kostola oddýchnuť, načerpať silu, utriediť myšlienky. Môžeme „psychohygienu“, ktorú nám poskytuje viera, prirovnávať k tomu, čo nám prináša radosť zo športu či umenia?
Psychohygienických metód je veľa. Prinášajú človeku benefity, sú teda účinné. Keď si tieto metódy hierarchicky usporiadame, zistíme, že viera a spiritualita sú niekde inde ako ostatné. Viera je viac ako dobrý endorfínový pocit z behania. Je to hlbšie priblíženie sa k svojej podstate, dotyk so svojím ja, s jeho hranicami. Človek v nej môže neustále hľadať inšpiráciu, pociťovať jej efekt, pretože je viazaná na nemateriálnu hodnotu.
Ostatné hodnoty, ktoré prinášajú človeku šťastie a uspokojenie, sa nemôžu donekonečna opakovať s rovnakým efektom. Je to niečo ako závislosť. Pri závislosti prestane účinkovať pôvodná dávka drogy – človek si musí dať viac, aby sa dostal do rovnakého stavu. V tele totiž vzniká tolerancia.
Podobne je to aj s aktivitami na zlepšenie psychohygieny. Keď sa ľudia odmeňujú behom, nakupovaním vecí alebo jedlom, môže to mať krátkodobý účinok, ale človek časom príde na to, že ho to nedokáže uspokojiť.
Aký je váš vzťah k viere?
Kontexty histórie, religiozity, umenia a ľudskej psychiky ma neustále fascinujú. Ich dokonalé premostenie vidím v klasickej hudbe. Pri téme viera a duša musím spomenúť, že géniovia hudby takmer do jedného akoby splatili dlh voči zázraku viery skomponovaním diela s religióznou tematikou. Máme niekoľko Requiem (smútočná skladba, ktorá sa hrá na omši za zosnulého, pozn. red.) – Mozartove a Verdiho tisnú slzy do očí, nech sa akokoľvek bránite.
Máme niekoľko Stabat Mater (Matka bolestná, hovorí o utrpení Panny Márie počas ukrižovania Krista pozn. red.) – tá Dvořákova je vo svojej prostote a slovanskosti taká nesmierne dojímavá, že cítite zvieranie srdca.
Pri ponore do skladateľovho génia sa človek dostáva do roviny, že má pri počúvaní pocit straty gravitácie. Dostáva sa do letovej hladiny, ktorá v tomto prípade nie je vyjadrená kilometrami nad zemeguľou, ale rozširovaním priestoru osobného bytia. Meditácia, kontemplatívnosť, spiritualita, transcendentno – to sú rozmery viery vyjadrenej tokom hudby.
MUDr. Pavel Černák, PhD.
Psychiater, psychoterapeut, donedávna aj riaditeľ Psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela v Pezinku, v ktorej pracoval od roku 1976. Jej riaditeľom sa stal v roku 1992. Je členom Rady duševného zdravia ministerstva zdravotníctva, spoluautorom reformy psychiatrickej starostlivosti (1991), spoluautorom a predkladateľom Koncepcie psychiatrickej starostlivosti (1997), členom Výboru psychiatrickej spoločnosti SLS, podpredsedom výboru Slovenskej psychoterapeutickej spoločnosti, súdnym znalcom z odboru psychiatrie, členom správnej rady Ligy za duševné zdravie, spoluzakladateľom a šéfredaktorom odborného časopisu Psychiatria. Je milovníkom vážnej hudby. Láska k hudbe sa mu podarila prepojiť s psychiatriou vďaka muzikoterapii.
Zdroj: aktuality.sk
