Perly Ducha 4.
Kto je na koni?
Stará múdrosť hovorí, že s pocitmi je to ako s dobrým jazdeckým koňom. Musíš sedieť na ňom a jasne ho usmerňovať. Pocity ti môžu veľmi dobre poslúžiť. Ale beda, keď ťa začnú ovládať. Veď ako by to vyzeralo, keby sa kôň vozil na jazdcovi?
Čím dlhšie žijem, tým viac si uvedomujem, ako ma ovplyvňuje môj vlastný postoj k životu. Vzťah, ktorý mám sám k sebe, je často dôležitejší ako to, čo prežívam.
Je dôležitejší než minulosť, vzdelanie, peniaze, okolnosti, prehry, úspechy, ako to, čo si druhí myslia, hovoria, robia… Je dôležitejší než vzhľad, nadanie alebo zručnosť.
Nemôžeme zmeniť svoju minulosť, nemôžeme zmeniť skutočnosť, že ľudia budú konať tak, ako konajú. Niektoré veci jednoducho nedokážeme zmeniť. Jediné, čo môžeme robiť, je hrať na tú strunu, ktorú máme.
Som presvedčený, že život ovplyvňuje 10 % to, čo sa mi stane a 90 % to, ako na to reagujem. Myslím, že to platí aj pre teba. Ovládaš ty svoje pocity, alebo pocity ovládajú teba?
Hovorí sa, že Martin Luther často rozprával tento zaujímavý príbeh:
Dva kamzíky sa stretli na úzkom výbežku skaly, kde sa nemohli obísť. Musel ísť najprv jeden, potom druhý. Naľavo bolo strmé bralo, napravo hlboké jazero. A tak kamzíky stáli oproti sebe a pozerali sa jeden na druhého. Čo robiť? Cúvať nemohli, pretože by to mohlo byť pre ne nebezpečné; otočiť sa nemohli, pretože skala bola veľmi úzka. Keby kamzíky nemali viac rozumu ako niektorí ľudia, nevyhli by sa čelnej zrážke. Nasledoval by boj o to, kto je silnejší, až kým by pravdepodobne obaja nepadli dolu do jazera.
Luther však povedal, že kamzíky sú veľmi rozumné a určite by sa takto nesprávali. Jeden z nich si ľahne na chodníček a nechá toho druhého doslova prejsť po sebe – a tak sa vlastne zachránia oba. Koľko vecí sa ešte budeme musieť naučiť od zvierat…
Nové auto
Mladý muž z jednej bohatej rodiny práve ukončil vysokú školu. V štvrti mesta, kde bývali, bolo zvykom, že pri takejto príležitosti rodičia kúpili svojim deťom nové auto. Tomáš už niekoľko mesiacov chodil s otcom po meste a spolu obzerali autá. Týždeň pred promóciou ho mali už vybraté. Tomáš si bol istý, že v ten večer, keď sa vráti z promócie, mu otec slávnostne odovzdá kľúče od nového auta.
Predstavte si, aké sklamanie prežil. Vrátil sa domov a otec mu podával krásne zabalenú Bibliu! Tomáš sa tak nahneval, že hodil Bibliu na zem a utiekol z domu. Po tejto udalosti sa s otcom už nikdy nestretol. Až keď dostal správu, že otec zomrel, vrátil sa opäť domov.
Keď raz v noci sedel v obývačke a rozmýšľal o tom, čo všetko zdedil, pohľad mu padol na Bibliu, ktorú mu otec v ten večer daroval. Zotrel z nej prach a otvoril ju. Našiel v nej poukážku s dátumom jeho promócie a presnou sumou auta, ktoré spolu vybrali!
O koľko viac radostných chvíľ by sme v živote prežili, keby sme svoju Bibliu otvárali častejšie!
Pane, prečo práve ja?
Z času na čas mám obdobie, že sa mi nič nedarí a nejde tak, ako by som si to ja predstavoval. Vtedy sa prichytím, že v mysli kladiem Bohu otázky: „Staráš sa vôbec o mňa? Prečo si dovolil, aby sa mi to stalo?“ Chcem sa s vami podeliť o príbeh, ktorý som nedávno počul a ktorý bol určitou odpoveďou na tieto moje otázky.
Muž, ktorý sa po stroskotaní lode zachránil, žil sám na pustom ostrove. Po nejakom čase sa mu podarilo postaviť si z palmových vetiev malý útulok, ktorý ho chránil pred horúcim slnkom a dažďom. Jednej noci mu však príbytok začal horieť. Zostala z neho len malá kôpka popola.
„Čo si to urobil, Bože?“ kričal tento muž. „Stratil som v živote takmer všetko a ty dovolíš, aby mi zhorela aj táto biedna chatrč? Ako si mohol pripustiť, aby sa mi to stalo?“
O niekoľko hodín nastupoval tento muž na palubu jednej britskej lode.
„Videli sme signál, ktorý si dal ohňom,“ vysvetľovala mu posádka. „Nevedeli sme, že tu niekto je. Vezmeme ťa domov.“
Muž zavrel oči od rozpakov. „Ach, ďakujem ti, Bože,“ povedal napokon.
Niekedy si myslím, že keby som skutočne mohol vidieť všetko tak, ako to vidí Boh, asi by som sa hanbil za otázky, ktoré mu občas dávam. Nezostávalo by mi asi nič iné, len zavrieť oči a povedať: „Ďakujem ti, Bože.“
Radost z dávání
Žil jednou jeden slepý člověk, který za okny svého pokoje pěstoval s velkou pečlivostí květiny. Od jara do podzimu krásně kvetly. Jednoho dne se u domu zastavil jistý kolemjdoucí. Když spatřil slepého muže zalévajícího květiny, podivil se: „Prosím vás, proč ty květiny pěstujete? Vždyť je stejně nevidíte!“
Slepý se usmál a řekl: „Mám pro to hned tři důvody. Jednak se mohu květin dotýkat. A také mám rád jejich vůni. No a tím třetím důvodem jste vy!“
„Jak to, vždyť mě vůbec neznáte!“
„Neznám, ale právě tak jsem si to představoval. Jistě půjde okolo někdo, kdo má květiny rád a komu udělají velkou radost. Zastaví se u mého okna, budeme spolu hovořit, a tak budu mít radost zase já.“
V odpovědi tohoto muže je velká pravda. Tolik radosti v životě zažiješ, kolik jí sám rozdáš druhým.
V operačnej sále veľkej nemocnice sa mladej sestričke pomaly končí jej prvý pracovný deň.
„Mám len jedenásť použitých tampónov, pán doktor,“ hovorí operujúcemu chirurgovi. „Ale použili sme ich dvanásť.“
„Vybral som ich všetky,“ vyhlásil lekár. „Reznú ranu ideme zavrieť.“ „Nie,“ protestovala mladá asistentka. „Nemôžete predsa ranu zašiť, ak tam ostal tampón! Pacientovi to bude hnisať. Použili sme predsa dvanásť tampónov!“
„Nestarajte sa do toho! Zodpovednosť za túto operáciu nesiem ja,“ povedal doktor prísne. „Ideme zašívať!“
„To nemôžete urobiť!“ vybuchla asistentka. „Myslite predsa na pacienta!“ Vtedy sa lekár usmial, zdvihol nohu a ukázal sestričke dvanásty tampón, ktorý mu po vybratí spadol na zem. „Ďakujem vám za upozornenie. A teraz už môžeme zašívať,“ povedal jej.
Je veľmi ťažké postaviť sa na odpor svojmu nadriadenému. Pohodlnejšie je radšej ostať ticho, aj keď vieme, že sa mýli. Veď napokon, je to jeho zodpovednosť! Dobrý a správny šéf si však váži podriadených, ktorí mu vedia otvorene a čestne povedať, že sa mýli. Ale aj to si vyžaduje poriadnu dávku odvahy!
