SMRŤ
Ako treba vedieť dobre žiť, treba vedieť aj dobre umrieť...
Smrť je dnes tabu, je vyselektovaná z nášho života. Pred smrťou by sme mali sami sebe odpustiť, hovorí Lukáš Behul, terapeut, ktorý pracuje so seniormi s Alzheimerovou chorobou.
V rozhovore sa okrem iného dozviete:
– kam zmizla smrť z našich životov;
– či existuje dobrá smrť,
– prečo sú staroba a demencia choroby celej rodiny;
– aké dôležité je odpustiť umierajúcemu človeku.
Ste terapeut, v rámci štúdií ste sa venovali liečebnej pedagogike, ktorá pokrýva témy od narodenia po smrť. Vy ste si vybrali ľudí, ktorí sú v závere života, oblasť, kde je často prítomná smrť. Prečo?
Keď som študoval, prišli sme na seniorské témy, na tie existenciálne. Vravím si, toto by mohlo byť pre mňa. Fascinuje ma to. V starobe už je človek plný príbehov, má mnoho prežitého a bude čo počúvať, objavovať, učiť sa.
V čom je smrť fascinujúca?
Nikdy som zomieranie a smrť nevnímal ako niečo zlé. Sú to dvere, ktoré keď otvoríme, tak už nikomu nepovieme, aké to tam je. Je to stále záhada.
Vy považujete smrť za dobrú?
Za prirodzenú. Dnes chcú byť všetci mladí a krásni, smrť je však prirodzená, patrí k nám, nik sa jej nevyhne. Je to jediná istota. Keď som študoval, uvedomil som si, že sám som bol už minimálne dvakrát v kontakte so smrťou.
Vy osobne či v rodine?
Ja osobne. Prvýkrát, a teraz budem osobný, to bolo, keď lekári presviedčali moju mamu, že sa narodím ako silne postihnutý, úplne retardované dieťa. Mame odporúčali potrat. Našťastie sa rozhodla, že si ma nechá, za čo som jej dodnes vďačný. Druhýkrát to bolo, keď som mal 6 rokov a šiel na vážnu operáciu ucha. Šanca, že sa zobudím, bola vraj 50 na 50. Naši zariskovali. A ja som opäť prežil.
Toto zrejme kreovalo vaše vnímanie smrti ako súčasti života.
Áno. A asi som mal aj to šťastie, že som prichádzal do kontaktu so smrťou prirodzene. Dnes je doba, že sa deti neberú na pohreby, lebo by im to mohlo ublížiť. Keď človek zomiera, odchádza do ústrania. Zomierajúci ľudia začínajú byť neviditeľní. Smrť je dnes tabu.
Viac ako v minulosti?
Áno. Smrť sa neprirodzene vytratila z bežného života. Kedysi bolo normálne, že neboli domy smútku, človek bol vystretý doma. V izbe ležal niekoľko dní, kým ho pochovali. Dnes sa nezomiera doma, ale v nemocniciach, lebo sa ľuďom snažíme do posledného momentu pomôcť, pred smrťou ich zachrániť. Smrť sa deje mimo rodiny. Je tvrdo vyselektovaná z nášho života.
Smrť nie je obľúbená téma, najmä nie vo svete orientovanom na úspech. Mladí, krásni a úspešní ľudia o smrti nehovoria. Vy ste mladý, krásny a úspešný človek a dobrovoľne sa so smrťou stretávate pravidelne. Prečo?
Nemám na to konkrétne vysvetlenie. Šiel som do toho, pretože je to zaujímavá téma a málokto sa jej dnes chce venovať. Vadilo mi, že smrť je tabu. Spätne vnímam, že som sa rozhodol dobre, každý deň vás to totiž neskutočne osobne vyrušuje, rozbíja a nabúrava to vaše hodnoty. Musíte premýšľať. Každý deň riešime od nestihnutých autobusov, čakania na mítingy až po to, že si nemôžem kúpiť tamtú košeľu a také hodinky. A potom prídem do práce a vidím iný svet.
Ako ten svet vyzerá?
Trávim čas s ľuďmi, ktorí sú vo vysokom veku, majú zväčša psychiatrické problémy ako Alzheimerova choroba či iný typ demencie, vďaka čomu majú zmenené vnímanie okolia. Som tam na to, aby napriek tomu, že sú starí, chorí a nemohúci bola ich kvalita života čo najviac zachovaná. Aby bola čo najlepšia.
Ak je vašim úsilím udržať ich kvalitu života, predpokladám, že ste aj citovo zaangažovaný. Ako sám seba v tomto prostredí chránite?
Je to pre mňa ľahšie zrejme preto, že som prirodzene extrovert, chcem s tými ľuďmi nadväzovať vzťah. O tom je aj liečebná pedagogika, o vzťahu. Keď k nám do zariadenia prichádzajú klienti, s ich rodinami prechádzame celý ich doterajší život. Niekedy sa pýtam aj na vyslovene intímne veci. Na ich traumy ale aj radosti.
Prečo potrebujete poznať traumy, ktoré ľudia prežili?
Tým, že ľudia s demenciou majú narušenú pamäť, fungujú v akomsi spomienkovom režime. Často si rotujú jednu silnú spomienku, ktorá im utkvela. Žijú iné reality. Poznal som pána, ktorý žil v druhej svetovej vojne. Čakal Nemcov, bál sa. Sú to jeho bolesti z minulosti. Existujú techniky, ako sa s takým človekom rozprávať, potrebujem, aby emóciu, ktorú má v tej konkrétnej spomienke, vyventiloval. Potrebujem poznať jeho minulosť, aby som mu dnes rozumel.
manžel.
Ako s klientami vtedy komunikujete?
Hlavne sa snažím nepozerať na nich ako na chorých. Oni žijú tu a teraz, sú dezorientovaní v čase a mnohokrát aj v priestore. Preto s nimi zdieľam ich realitu, nie tú skutočnú. Zaklopem, vojdem do izby, pozdravím pani, ktorá sedí na posteli, smutná, lebo jej prihorela polievka, pritom posledné tri roky nevarila.
Jej smútok je však negatívna emócia, rozprávame sa spolu a ja sa usilujem preklopiť to do pozitívnej emócie. Nechcem, aby ju to frustrovalo, aby ju zaťažoval smútok. Samozrejme, polievka je banalita. Často ide o omnoho zložitejšie situácie, traumatické zážitky.
Tie zrejme v človeku rezonujú oveľa viac.
Áno. Zapisujú sa silnejšie, hlbšie. Vtedy je potrebné sa o tom s človekom rozprávať. Často sa stáva, že my, ľudia, v sebe traumatické zážitky uzavrieme. V dôsledku ochorenia, demencie, sa však tento problém vracia. Otvárajú sa nám trináste komnaty. Toto je generácia, ktorá zažila vojnu, komunizmus. Mali iný život, súčasnému svetu nestíhajú. Povedané tvrdo, oni sú v dnešnej dobe akoby mimozemšťania.
Keď máte človeka, ktorý zažil diametrálne odlišnú realitu, celkom nový svet navôkol u neho zrejme prirodzene generuje strach. Bývajú voči vám klienti aj agresívni?
Bývajú. No je to pochopiteľné. Musíte s tým pracovať, nebrať to osobne. Jedna pani si ma zamenila za svojho manžela. Keď videla, ako sa venujem iným klientkám, ženám, robila scény.
Ako ste to riešili? Ak na jednej strane chcete klientom vyhovieť a prevezmete role, ktoré vám dávajú, kde je už hranica, za ktorú už nejdete?
Myslím, že je to na každom z personálu zvlášť. To, kam až chce, vie, zájsť, tú hranicu si musí každý z nás stanoviť sám. Aby som mohol efektívne pracovať, musí to byť komfortné najmä pre mňa. Tým, že sú naši klienti vďaka svojej chorobe uvoľnení zo sociálnych štruktúr, sú slobodní. Stáva sa, že ku mne príde pani a vraví mi, „daj mi pusinku.“
Asi sa však nebudete bozkávať so starou ženou. No úplne prirodzené je toho človeka napríklad objať. Sú však ľudia, kolegovia, ktorím nie je príjemné objať "cudzieho" človeka. A je to úplne v poriadku.
Nefunguje jednotná politika?
Určité mantinely dané sú, na druhej strane je však na každom z nás, ako so situáciou naložíme, aby sme klientovi čo v najväčšej miere pomohli a sebe zachovali komfortnú zónu. Ľudia, mám na mysli našich klientov, sú veľmi špecifickí, majú špecifické túžby.
Stretol som jednu ženu, ktorá si hladila ruku. Neskôr som zistil, že spieva uspávanky. Predstavovala si, ako kolíše svoje dieťa. Mnohé sa v rámci tohto ochorenia prenáša do symbolickej roviny.
Ako ste zistili, že ide o dieťa?
Je možné sa človeka s demenciou či inou poruchou skrátka otvorene spýtať? Často áno, vnímajú vás, hoci máte v tom momente obaja iné reality. Záleží, v ktorom štádiu ochorenia k vám prídu. Sú ľudia, ktorí už nemajú verbálnu stránku, stráca sa im reč. Vtedy musím rozprávať s rodinou, pýtať sa, aký ten človek bol.
Ochorenie mnohokrát mení črty osobnosti, introverti sú extroveti, milí a príjemní ľudia sa stávajú agresívnym. Stáva sa, že rodiny k nám prichádzajú a vravia, že svojho rodiča nespoznávajú. Otvorene hovorím, že v týchto prípadoch nejde o ochorenie jedného človeka. Toto je ochorenie celej rodiny.
Vysvetlite.
Demencia má najprv plíživý charakter, ľudia začínajú zabúdať, vravia, že sú starí, a tak je to prirodzené, je to starecká demencia. Ibaže nič také ako starecká demencia neexistuje. Vždy je na nejakom základe. V rodine najprv nerozumejú, prečo ich príbuzný robí zrazu zvláštne veci, zabúda, nevypne plyn, opýtate sa ho, aký je deň a on nevie.
To sú pre vás vodítka, vďaka ktorým zisťujete, kde sa človek nachádza?
Áno, naspäť sa vás pýta – a čo ty to sám nevieš? Ešte to uhrá, no uvedomuje si, že niečo nie je poriadku. Rodina si preto často nevšimne, že sa niečo deje. Ľudia sa boja priznať, že majú problém.
Zrejme počítajú s tým, že skončia v zariadení pre seniorov.
Je to možné. Ale často sa nedá inak. Choroba postupuje a prechádza do druhého a tretieho štádia. Už to nie je zabúdanie, človek začína otvorene obviňovať rodinu, že mu schováva veci, volá svojim deťom do práce a sťažuje sa, že mu ich niekam isto upratali. Vtedy už deti vedia, že sa niečo deje.
Čo nasleduje?
Strácanie reality musíte podchytiť aj po medicínskej stránke, je potrebné ísť spoločne na vyšetrenia, navštíviť neurológa či psychiatra. Keď sa na Slovensku povie slovo psychiater, je to strašná stigma. Pritom je to rovnaký doktor ako zubár, ortopéd či hocikto iný. Ochorenie príbuzného postupuje, prichádzajú problémy s rečou, s motorikou, neskôr inkontinencia. Postupne je potrebná 24-hodinová starostlivosť.
Rozklad zrejme postupuje rýchlo.
To závisí od mnohých faktorov, na tú rodinu to však veľmi zle pôsobí, už si uvedomujú, čo sa deje. Veľmi často im hovorím, že áno, robíte to dobre, rodina totiž často prichádza s výčitkou voči sebe, že svojej mame či otcovi nevedia pomôcť. Do zariadenia prichádzajú s pocitom, že svojich rodičov “odkladajú.” Že to nezvládli.
Je to spoločenská stigma?
Áno, ale v istom zmysle aj osobná. Deti si kladú tú otázku: „oni sa o mňa vedeli postarať, ja sa o nich nedokážem?“ Stretol som ľudí, ktorí si povedali, že to dajú, zvládnu to sami. Jasné, že človek nevie, čo to presne znamená, čo starostlivosť o takéhoto človeka obnáša. Ja ako syn otca alebo matky s demenciou sa rozhodnem o svoju rodinu postarať, mám však prácu, svoje deti, domácnosť, priateľov a osobný život. Zo všetkého musím kúsok odkrojiť.
Nie je to o tom, že prídem, svojej chorej mame či otcovi navarím a odídem. Musím ho skontrolovať, či to naozaj zjedol či užil svoje lieky. Nemôžem si dovoliť opatrovateľku, nasťahujem ho preto k sebe domov. Do svojej rodiny. Problém mám potom doma.
Problém.
Áno, je zrejme škaredé nazvať svojho príbuzného problémom, no áno - je to niečo, čo musíte riešiť. V noci vás šesťkrát budí z postele, z toho raz ho nájdete preliezať balkón či otvárať vchodové dvere. Ráno o pol siedmej vstávate do práce, kde sa musíte sústrediť, neskôr idete vybrať deti zo školy, je treba navariť, upratať.
Stretol som sa s tým, že ľudia hovoria, že svoju mamu nespoznávajú. Ubližuje to im, aj samotnému chorému. Doma sa iba hádajú, príbuzní mi vravia „viem, že je chorý, ale už mi ten môj otec strašne lezie na nervy.“ No a potom prídu do zariadenia a hovoria, že už nevládzu. Majú výčitky, vravia, že sú unavení, že to nedávajú.
Ako s nimi vtedy komunikujete? Čo tá rodina potrebuje počuť?
Hovorím im, že je to v poriadku, môžete to nezvládnuť, je to úplne prirodzené. Ja ako profesionál mám veľkú výhodu, v práci, v zariadení som 8 či 9 hodín, potom odchádzam. Miesto mňa prichádza iný tím oddýchnutých ľudí, ja idem domov, kde vypnem, načerpám energiu a ráno idem znova. No oni v tom boli neustále, 24-hodín denne. Ešte aj v práci mnohokrát príbuzní premýšľajú či ich otec nepodpálil byt, nevyšiel z domu, nestratil sa. Sú v strese. V zariadení sú oddýchnutí ľudia, personál, vedia sa tak o chorých starať láskavejšie a trpezlivejšie. Keď to rodina počuje, porozumie, viditeľne jej odľahne.
Pocit viny z toho, že nesú mamu či otca do zaradenia, sa zjemní. Mám skúsenosť, keď rodina prišla a po dlhšom čase, čo sme sa starali o ich mamu, vraveli ako si teraz čas spolu dokonca užívajú. Upratali sa im vzťahy. „Ja som oddýchnutá, vidím, že o ňu je postarané, dáme si kávu, ideme na prechádzku.“ A zrazu sa to trošku uprace aj v tej rodine, ktorá bola v strese, často na pokraji krachu.
Pre nich sa to uprace, vám prichádza nový klient a začínate liečebný vzťah.
Áno, poviem jeden paradox. Nemám k tomu výskumy, ale nasvedčuje tomu prax. Tí ľudia, napriek tomu, že zabúdajú, sa dokážu učiť, zapamätávať si. Stretával som ľudí, ktorí v dôsledku choroby zabúdali, kto sú ich deti. No mňa, ktorý pre nich vôbec nebol kľúčový, si pamätali. Ráno na mňa čakali - aha, prišiel ten čo vie, čo máme robiť. Usmiali sa. Dnes sa už veľa hovorí o neuroplasticite mozgu. Náš mozog má naozaj veľkú silu sa rekonfigurovať. A to je skvelé.
Aj v takom vysokom veku?
Áno.
Ako ustrážiť, že chcem byť tomu človeku nablízku, chcem ho objať, byť pri ňom, no súčasne si strážiť seba, svoje emócie? Ste ľudská bytosť, kde sú tie hranice?
Záleží od osobnosti konkrétneho človeka, klienta. Niekto vám je sympatickejší, niekto menej, no idete do toho, je to vaša práca. Pre mňa je však v rámci terapeutického vzťahu jednoduchšie, keď človek zomrie, ako keď sa stane, že sa rodina rozhodne z normálnych, prirodzených a dobrých dôvodov presunúť ho do iného zariadenia.
To je pre vás horšie?
Áno. Neviem, ako sa o neho v druhom zariadení postarajú.
Máte k nemu teda už citový vzťah.
Mám.
Ak vo vašom zaradení zomrú, je to prirodzený – ľahší – odchod?
Je, viem, že sa to skončilo, je to ukončený proces. Že sme pre neho urobili, čo sa dalo a tu to to končí. Vnímam to tak. Pre mňa je úplne normálne, že všetko a všetci máme niekde svoj koniec.
Budem osobná. Vy ste veriaci človek, smrťou pre vás život nekončí, iba sa mení, akosi transformuje. Prijať koniec, ktorý vlastne koncom nie je, je jednoduchšie. Vy v zariadení ľudí, ktorí zomrú, vyprevádzate. Ako smrť prežívajú vaši kolegovia, ktorí ju vnímajú ako čosi ohraničené, konečné?
Ľudia v mojej práci rátajú s tým, že je tam prítomná smrť. Veľmi záleží, ako človek zomrel. Dá sa dobre zomrieť a zle zomrieť. Videl som zomierať ľudí, ktorí už boli života plní. Majú vysoký vek, svetu navôkol už nerozumejú, sami vravia, že tu už nemajú čo robiť. Už si to odžili, vychovali deti, mali priateľov, vychutnali dobré vína, smiali sa aj plakali. A už toho bolo dosť, čo už viac? Potom sa už len čaká.
To je tá dobrá plnosť, dobrá smrť. A čo v prípade, ak človek nechce odísť, ak chce ešte žiť?
Je potrebné sám sebe odpustiť, to ako prvé. Bol u nás jeden klient, hovoril, že nechce žiť, že zomiera. Odťahoval sa od nás. Vtedy som kolegyni vravel, že tam niečo je, niečo sa deje. Chradol, ale neumieral. Vravím kolegyni, „choď za ním a povedz mu, že má odpustené, že môže ísť.“ Išla a povedala mu to. Ten pán za dva dni zomrel. Nehovorím, že to priamo súviselo. Keď však neskôr zisťovala viac o jeho živote, našla, že za totality pracoval v ŠtB. Možno preto naozaj potreboval odpustenie.
A potom je tretí typ ľudí. Tí život ľúbia napriek tomu, že majú viac ako 90 rokov. Stále si plánujú, čo budú robiť, držia sa života, baví ich do poslednej chvíle.
Spomínate ste tri typy ľudí a ich prístupov k smrti. Ako dnes svet vníma smrť?
Ako treba vedieť dobre žiť, treba vedieť aj dobre umrieť. Dnešná doba toto nevie. Podľa nej dnes neexistuje dobrá smrť, spoločnosť nechce ľudí púšťať. Pritom zomrieť je v poriadku. Nad svojou konečnosťou rozmýšľam veľa aj v dôsledku svojej práce.
Pre niekoho je smrť koniec, rozpad na atómy, pre iného je smrť bránou do Večnosti. Každý má smrť v sebe nejak ustenovenú – teda, ak sa o tom sám so sebou rozpráva. Myslím si, že väčšina ľudí toto skrátka nerieši.
Lukáš Behul (1985)
Narodil sa a vyrástol v Novej Dubnici. Pokukoval po tvorivosti a umení, aby nakoniec pochopil, že chce pracovať s ľuďmi. Vyštudoval liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pracuje ako terapeut so seniormi s Alzheimerovou chorobou. Je veriaci človek.
