Poézia
Básne poetky ZLATICE ORAVCOVEJ, niekdajšej evanjelickej farárky.
Zalatica Oravcová sa narodila 7. 10. 1932. V slovenskej literatúre hádam niet básnika, ktorý by tak umelecky presvedčivo zvládol sformovať hĺbku svojich myšlienok a kresťanských posolstiev v brilantné verše, ako Zlatica Oravcová. Vo svojich zbierkach básni sa predstavila ako citlivá, hlboko mysliaca poetka a hlásateľka slova Božieho a lásky. Dominantou tematickej inšpirácie autorky je láska, ktorá je schopná do ľudských sŕdc nalievať veľkú životnú silu.
Kultivovanosť jej poézie je poznačená predovšetkým krásnou rodinnou atmosférou plnou lásky, ktorú nasávala autorka v rodinnom prostredí a potom ju rozdávala plným priehrštím všade tam, kde sa zjavila.
Preto ju ľudia milovali a s láskou na ňu dodnes spomínajú. Dnes už poetka nie je medzi nami. Žiaľ odišla predčasne /9. 7. 1991/, ale jej milujúce čisté srdce a citlivá duša sa nám bude dlho prihovárať jej krásnymi veršami.
Uvádzam výber z básnickej zbierky "Verše moje leťte v diaľ":
AK VIDÍŠ TRPIEŤ
Ak vidíš trpieť svojho brata
nech ti je srdce komora,
v ktorej sa s každou službou ráta
a z ktorej vidno do dvora!
Ak vidíš trpieť opustených,
buď milosrdným ku nim tiež!
Prehovor milo, nebuď nemý,
nech cítia, že ich miluješ.
Ak vidíš trpieť nepriateľa,
čo bol ti veľmi ublížil,
nech v srdci tvojom lásky veľa
a pomôž mu zo všetkých síl!
.
Ak vidíš trpieť neprajníka,
s láskou sa k nemu skloň,
nech do srdca ti svetlo vniká!
Nech pokoj Boží vládne v ňom!
Ak vidíš trpieť vtáča, zviera,
ak vidíš trpieť nemú tvár,
nech láska čistá bolesť stiera,
rúk šikovných máš darom pár.
Pomáhaj všade dobrovoľne,
vždy na pamäti jedno maj:
Pre teba Pán tvoj trpel bôľne,
aby ti vrátil večný raj!
JA MŔTVA BY SOM BOLA
Ak by som žila roky milióny
A každý rok mal tisíc dní
A každý deň by bol plný krásnych vôní
Radosti prameň bezodný
Ak by som mala všetku slávu sveta
A priazeň ľudí
Obdiv aj
Ak slnka plné by boli moje letá
Ak mladý by bol môj obličej
Ak by som mala krídla divých husí
Alebo orlích krídel par
Priateľstvo verné šťastnej múzy
V srdci by stále kvitla jar
Ak by ma vencom slávy ovenčili
Dali mi vavrín na hlavu
Ak by som mala mnoho zdravia - sily -
Neznala chvíľu boľavú
A splnilo sa každé moje prianie
Hoc túžba býva nemalá
Ja mŕtva by som bola
Drahý Pane
Ak by som Teba nemala
TY SA ZMILUJEŠ
Za Tebou pôjdem , dobrý Pane,
že milujem Ťa, Ty to vieš,
za Tebou pôjdem v zlatom ráne
a s Tebou k samej nebies bráne,
do raja s Tebou vojdem tiež.
Či môžem takto vravieť iste?
Až zľakla som sa týchto slov,
keď nemám srdce dobré, čisté,
však obmyješ ho, drahý Kriste!
A zmiluješ sa nado mnou!
Veď nepatrím už sama sebe,
som iba Tvoja vodca môj!
A s Tebou žiť je velkolepé,
mám život v Tebe - Žitia chlebe,
z duše mi zmizol nepokoj.
A tak tobě všetko, všetko dávam!
Krv čistá prúdi z Tvojich rán -
Tys´Ženích môj a cirkvi Hlava,
len Tebe patrí česť a sláva,
Spasiteľ, Boh môj a môj Pán!
VĎAKA ZA OČI
Aký to poklad
Poklad vzácny
Dvoje očí mať.
Mať oči zdravé,
Ktorými možno
Šťastie pohliadať
Do hlbín bytia
V slnečné taje,
Granátových dní,
Ktorými možno
Objať človeka
V svetle pochodní
Ktorými možno
Ďakovať a rásť
Zo dna sietnice
Myšlienky čisté
Do uzlíka klásť.
Uviť kytice
Z tepla a lásky
Obetí, jasu.
V centre rohovky
Obrazov krásnych
Hlbina oka
Skýva na stovky.
IDEME SPOLU
V piesku sú stopy.
Hľa, ktosi tade šiel.
Slnko má perly na hrdle
a perly vody pohltila sieň
smaragdov a lístia.
V nej skvejú sa na poludnie
a flauta zvučí
Ktosi ma drží za ruku,
Ja cítim jeho svätú dlaň.
On perly kladie na kvety.
On istotou je života.
On sám je život presvätý.
Ja vidím cestu do raja.
Ideme spolu,
Moj Spasiteľ, môj Boh
A ja.
SLOVO O KRÍŽI
O Tebe vravieť chcem
Slovo o kríži.
Len Tebe zvestovať
na cestách života.
K Tebe sa priznávať
A Teba vidieť všade.
Len s Tebou kráčať chcem
a čuť Tvoj hlas
čo mŕtvych z hrobu zobudí raz.
Len Teba milovať
a v Tebe všetkých ľudí.
Pod kríž Tvoj pokľaknúť
a jeho milost prijať.
Čo vo mne úprimnú lásku
vzbudí.
LEN S TEBOU, PANE
Len s Tebou, Pane, s Tebou len,
či ráno svitá, či je deň,
na poludnie, či zvečera,
i keď sa deň už zaviera.
Len s Tebou, Pane, v radosti
a s Tebou stupať na mosty.
Na všetky lávky na púti,
v živote a či pri smrti.
Len s Tebou, Pane, v bolesti,
čo do srdca sa pomestí.
Keď páli žiaľu žhavá pec,
či padá smútku hadovec.
Len s Tebou, Pane!
Len s Tebou, Pane, v behu prác
č málo máš a či viac,
len s Tebou potom v Ríši krás,
keď uzavrie sa zemský čas!
KRAJINA
Krajina prekrásna!
Krajina akej niet
Na hviezde pod slnkom
A akú nezná svet!
Nikto ju nezbásni
A nezachytí nik; Jej kvety nevidel
Pozemský záhradník,
Jej spevy nepočul
Ľudského ucha sluch,
Jej farby skvejú sa
Nad farbu všetkých dúh…
Krajina nebeská
Kráľovstvo večných krás!
Do tejto krajiny,
Ježiši, voláš nás…
NAŠE DNI
V čase sa večnosť stráca
A večnosť meria čas
Dni naše v službe idú
V čase sa večnosť nájde
Večnosť neodmeria čas
Večnosti časť využi dobre
V čase každodennom skrytú
Využi čas na schode do večnosti!
Vernosť naplní ti čas.
Využi chvíľu, ktorú práve máš,
Keď veľký si, tak služobníkom buď
Maličkým, malým
A búrke časov ľahko odoláš
Čas prinesie ti pokoj tichý
A v láske večnosť otvorí ti čas,
Ak seba zmaríš v službe obetavej,
Za teba v čase Niekto splatí daň,
By večnosť svietila,
By večnosť hriala.
Pán vedie si ťa
Len spoľahni sa Naň!
________________________________________________________________
________________________________________________________________
Věra Gajdošíková "Chci Tě chválit…"
Podzimní
Nebe si utírá
slzičky podzimu,
země se do žluté chystá…
ulehnout ke spánku –
připravit na zimu,
být zase sněhem čistá…
Slunce jen občas
se přes mraky usměje –
slabou už mívá zář…
Bývává zubaté,
když svítí – nehřeje,
vítr mu chladí tvář…
Bývá to podobné –
v životě i v přírodě:
po létu podzim se blíží…
Je dobře, když vždycky:
v bouři – i v pohodě –
náš pohled
k nebesům vzhlíží…
Našla jsem cestu
S hlavou prázdnou,
s nohou zlomenou,
stále běžím vpřed,
nikdy nevrátím se zpět.
Se srdcem prolezlým zármutkem,
s očima plnýma slz,
s nohama opuchlýma puchýři,
jsem zjistila, kam moje cesta míří.
Běžím k tobě, můj Pane,
nebojím se ničeho, co se stane,
tak obejmi svou unavenou ovci,
co našla cestu ke svému otci.
Se srdcem plným bolesti,
běžím vstříc Božímu království,
nevím, jak dlouhá bude cesta,
nevím, zda uvidím brány toho města,
nevím, jestli tam už někdo dorazil.
Vím jen, že Ježíš smrt porazil
a já nikdy nebudu sama,
jestli se mi otevře brána.
Klára Kačenová
Jistota
Pověz mi, člověče, co tě chrání?
Znáš vůbec pocit jistoty?
Jisté je snad jen umírání…
vždyť zemřít musím já – i ty…
Snad ještě dítě najít umí
v náručí matky jistotu,
když její láska bolest tlumí –
zahání strach a temnotu…
Stačí pár let –
a všechno mizí…
Snad nejdřív ten pocit jistoty.
Slevujem často ze svých vizí –
a bojíme se samoty…
Tak člověk touží, hledá, ptá se:
U koho, v čem ji najít mohu?
A odpověď zní v každém čase:
Jistotu najdeš jenom v Bohu!
(Věra Gajdošíková, Chci Tě chválit…)
